Len ty a ja

Len ty a ja

Príbeh o dvoch dievčatách , ku ktorým osud zaveje ešte tretiu osobu do ich bezchybnej dvojky. Bude to nová kamarátka , alebo nový „kamarát“? nechajme sa prekvapiť.
„Ja viem, ja viem, som totálne nemožná!“ hovorí Lívia hneď po písomke z matiky. Dostala ako zvyčajne 4. „Veď tá písomka bola úplne ľahká, ako si to mohla pokaziť?“ prikyvuje jej najlepšia priateľka a tiež najlepšia žiačka z celého 7. ročníka Ela. Vždy a aj teraz dostala samozrejme1. Kým Ela sa radovala z jednotky, Lívia vymýšľala spôsoby ako si opraviť známku, pretože na vysvedčení ju momentálne čakajú dve štyrky(matika, fyzika), tri trojky (slovenčina, nemčina a zemepis), ostatné známky až na angličtinu sú (chvála bohu) dvojky,


a čo anglina? Z nej ako jedinej ma 1. Na matiku nikdy nemala talent a fyzika to len zhoršila. Nemčinu neznášala odjakživa rovnako ako diktáty a tie blbosti. „No načo mi bude vedieť na aké druhy sa rozdeľujú číslovky?!“ rozčuľovala sa vždy na slovenčine. Na zemepis mala ten istý názor. Ostatné predmety mala celkom rada a angličtina jej išla sama od seba. Len tie prekliate slovíčka sa treba učiť. A aby som nezabudla Lívia vyniká hlavne v telesnej, je jedna z najlepších.


Ela je úplný opak Lívie. Telesná? Nič horšie si predstaviť nevie, no učenie je pre ňu hračka. Na konci roka má vždy samé jednotky a to sa učí 15 minút denne. V angline je rovnako dobrá ako Lívia, dokonca sa niekedy pokúšajú predbehnúť jedna druhú. Z ostatných predmetov má rada hlavne dejepis, matiku, fyziku a prírodopis. Dejepis je pre ňu veľmi významný predmet. Vždy ju zaujímali jej predkovia, odkiaľ vlastne pochádza. Takisto miluje zvieratá. Počty sú pre ňu jednoduché. Zapája sa do takmer všetkých
súťaží a olympiád. Je to pre ňu ,ako pre Líviu šport. Ale pre chlapcov je zaujímavejšia Liva ako Ela. Lívia má peknú postavu strednej výšky. Má dlhé čierne vlasy a strih má tak aby jej vynikla tvár, ktorú zdobia olivovo-zelené oči. Ela je približne rovnako vysoká ako Liva, ale nemá až takú super postavu. Vlasy má kratšie akurát na dva copíky, také dve „metličky“ ako ich nazýva, orieš

kovej farby a jej tvár zdobí žiarivý úsmev so zubami, ktoré sú perličkovo-biele. Poznajú sa už od škôlky, kde jedna druhej robili napriek. Až v škole sa ukázalo, že sú priateľky. Od druhého ročníka sú najlepšie kamarátky. Chodia spolu von, nemajú pred sebou žiadne tajomstvá, jednoducho najlepšie kamarátky ako má byť.Majú sa veľmi rady .Obe tiež milujú prázdniny, pretože môžu byť spolu dlho vonku a taktiež Lívia chodí spať domov ku Ele a naopak. Väčšinou si vymyslia nejakú pyžamovú párty


, alebo ohadzovanie vankúšmi, no ešte nikdy netrpeli nudou. Jediná dva týždne keď nie sú spolu sú, keď idú s rodinami na dovolenku. To ich na 2 týždne rozdelí, no obom to veľmi prospeje. Oddýchnu si od seba a tak to má byť. Vtedy obe zregenerujú, zrelaxujú a potom môžu byť obe opäť spolu. Cez školský rok to nie je inak. Ak sa netreba veľa učiť, chodia spolu vonku podvečer. Inak to nebolo ani tento raz, keď sa vybrali spolu von, do ich obľúbenej kaviarne. Keď po dlhom klebetení o tom ako sa obliekajú dievčatá a chlapci z ich školy, si Ela všimla niekoho sedieť pri neďalekom stole. Bol to


chlapec so zlatými vlasmi. Keď na ňu pozrel jeho nebíčkovo - modré oči sa jej zahĺbili do srdca. Bol to neskutočný pocit. Žalúdok sa jej scvrkol a srdce sa rozbúšilo tak, že keby mala o 4O rokov viac asi by dostala infarkt. Lívia neprestajne hovorila o tom , ako sa rozišla s jedným chlapcom, pretože ju zaujal druhý, no Ela si ju vôbec nevšímala, veď tam bola ten blonďavý chlapec s najkrajšími očami na svete. Hodnú chvíľu ho pozorovala a vtedy sa im druhý krát streli pohľady. Chlapec sa hlboko zahľadel do Eliných očí , Ela to cítila až v žilách. Bol to príjemný pocit. Odrazu sa chlapec usmial a žmurkol na ňu. Vtedy Ela takmer odpadla od vzrušenia a presne v tú chvíľu si začala predstavovať ako on a ona sú spolu , pri západe slnka držia sa za ruky...Idú sa pobozkať, keď začula nejaký otravný hlas ktorý jej hučal priamo do ucha. Samozrejme Lívia! “prerušila si ma v tej najlepšej chvíli!“ zavrčala


Livu. Liva len nechápavo na ňu pozrela. Keď si Ela všimla ten nechápavý pohľad, prichádzajúci od Lívii len rýchlo povedala: „Ale nič, nechaj tak.“ Prepáč, čo si mi to povedala?“ Lívia len nechápavo pokývala hlavou a pohľad jej padol na hodinky, „ach, tak ja už budem musieť ísť , fotrovci idú na nejaký firemný večierok a ja musím postrážiť brata. Tak sa maj zajtra sa uvidíme ,pa. „ Ela ani nestihla otvoriť ústa a už bola Lívia


preč. Pozrela sa smerom ku chlapcovi a všimla si , že ju pozoruje. Pokúsila sa o milý úsmev, ale jediné čoho bola v tej chvíli bol akísi hanblivý úškrn. Chlapec jej „úsmev“ opätoval. Odrazu chlapec vstal a pomaly kráčal smerom k nej. Ela zmeravela, každou sekundou bol bližšie a bližšie. “Bože, čo urobím?!“ myslela si. V hlave jej nastal zmätok. „ Len pokoj, pokoj, zachovaj chladnú hlavu, zachovaj chladnú hlavu!, Ako asi mám zachovať chladnú hlavu, keď tu ide ON! Bože už mi totálne šibe!“ Zrazu už bol pri nej. Ela ho pozorne sledovala. Pristúpil k stolu a spýtal sa jej: „ Môžem si prisadnúť?“, Ele sa opäť r

ozbúchalo srdce. „Ááno môžeš, samozrejme, v pohode sadni si.“, „si nejaká nervózna.“ Elu to prekvapilo, no uvedomila si ,že má pravdu, preto sa aj zapýrila a na lícach sa jej objavila ružová farba. „ Nie , nie, nie som len som prekvapená ako ka


moška vyšla rýchlo odtiaľ je všetko.“ „Aha, no ja som sa zabudol predstaviť volám sa Martin a mám 15 rokov.“ Ela na neho len zasnene pozerala. „A ty sa voláš?“ „Jáj ,aha prepáč zamyslela som sa“, opäť sa zapýrila, pretože to nebola pravda. „ No ja som Ela a mám 14 rokov. “Usmial sa na ňu a ona mu úsmev opätovala. Konečne sa debata rozbehla na plné obrátky. Rozprávali sa o všetkom, o škole, o záľubách a o všeličom inom. Rozprávali sa 3 hodiny v kuse, keď sa Ela pozrela na mobil, či jej niekto nevolal ,no zablúdila očami na hodinky a až nadskočila. Bolo 21:00 a vonku už takmer tma. „Preboha!“ Ani si neuvedomila ako ten čas utiekol, a tiež si neuvedomila ,že to vyslovila nahlas. Marek až zhíkol.“ Jooj, prepáč nechcela som ťa vystrašiť , ale už je deväť hodín a o desiatej mám byť doma. Mohli by sme už ísť?“ rýchlo vysvetľovala Ela. „ Ale samozrejme, ale myslel som si že sa niečo stalo keď si ta


k vyskočila.“ Ela sa rozpačito zasmiala. Spoločne zaplatili a odišli z kaviarne.“ A ty máš byť kedy doma ?“ „o 22:15, prečo?“ „a kde vlastne bývaš , no podľa toho kade ideme tak ja bývam na druhom konci mesta.“ „Ale veď to máš minimálne pol hodiny pešo“ „Ja viem, ale to nevadí, ani rodičom to nevadí, už som im písal sms , že sa trocha zdržím, čiže je to v pohode.“ Usmial sa na Elu a chytil ju za ruku, Ela sa po

zrela na ich ruky, čím ho dosť zneistila, no potom sa mu zahľadela hlboko do očí a usmiala sa na neho. A tak spolu kráčali a ani nevedeli a už boli pri Elinom dome. Ela Pozrela na hodinky. Bolo 21:30. „Mám ešte čas, poď sadneme si tu na lavičku.“ Sadli si na lavičku, kde sa ešte 25 minút rozprávali a potom sa obaja postavili a šli naspäť smerom k domu. Keď sa už rozlúčili a Ela pomaly otvárala bráničku M
arek na ňu zavolal aby zastala podišiel k nej , zavrel bránku chytil ju okolo pásu ,oprel o bránku a nežne ju pobozkal na pery potom trocha odvrátil hlavu a čakal ako zareaguje, trocha sa obával , že mu dá poriadnu facku, no ona zo seba vytisla len „wow“. Martin sa na ňu usmial a pohldil ju po líci.

Samozrejme si vymenili čísla a keď už pomaly od seba odchádzali Marek ešte podišiel k nej pobozkal ju na pery a povedal: „ešte sa uvidíme, len ty a ja.“ Ešte raz si ju privinul k sebe a nosom sa dotkol jej nosa.“Som rád , že som dnes bol v tej kaviarni“ pošepkal. „Aj ja.“ Odsunuli

sa od seba, zaželali si dobrú noc a Ela vošla do bránky, potom vošla dnu, do chodby a vrátila sa späť do reality, čiže začala vymýšľať výhovorku, prečo vlastne prišla neskoro domov, ale v mysli jej ešte stále zostal Marek a premietala si slová, ktoré povedal :“ ešte sa uvidíme len ty a ja.“

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu