Pohltili nás...Cítiš tú horúčavu, ktorá ťa páli na pokožke? Ja ju cítim..
Pamätáš sa ako sme sa zoznámili ?
Okolie pokrývala snehová perina.. Rovnako ako dnes..
Bolo to pred desiatimi rokmi...Ja som mala 14 a ty 15..
Šla som zo školy.Chodníky pokryté ľadom. Vďaka mojej šikovnosti som sa šmykla a zachytila sa prvej ruky , na ktorú som dočiahla.. Stiahla som ťa so sebou.
Našťastie pristáli sme na mäkučkom snehu. Spoločnými silami sme sa postavili a ja som sa ti ospravedlňovala. Ty si len prikývol hlavou a šiel si opačným smerom ako ja.
Cítila som sa trápne a želala som si aby sme a už nikdy nevideli.
Naše cesty sa spojili až na strednej škole, kde sme sa dostali do rovnakej triedy. Spoznal si ma a len si sa pousmial. Už sme sa o tom viac nerozprávali.
Nerozprávali sme sa často, ale ja som pocítila, že mi nie si ľahostajný. Bol si však zadaný. Po pol roku si sa s ňou rozišiel. Pár dní si nebol v škole, pár týždňov si chodil so sklonenou hlavou.
Trápilo ma to..Ale bola som ticho. Bola som ticho nasledujúce 3 roky. Chodila som asi s 2 alebo chalanmi , ale cítila som, že mi nedokážu dať to, čo ty by si dokázal.
Ticho, Ticho, Ticho
Asi 2 mesiace tesne pred maturami, požiadal si ma aby som ťa doučila dejepis, v ktorom som bola fakt dobrá. Povedala som si prečo nie ? veď takto si veci zopakujem aj ja.
A tak sme sa začali doučovať. Milovala som naše 2 hodiny denne ktoré sme trávili spolu... Boli to naše 2 hodiny..
Ty si zmaturoval , rovnako ako ja. Neviem akou náhodou sme sa dostali na rovnakú vysokú školu.
Bola to náhoda? Alebo osud? Neviem..Možno raz sa dozviem
Opäť sme sa veľmi nestretávali. Až raz mi prišla pozvánka na oslavu tvojich 20. narodenín . Potešila som sa, pretože moje myšlienky patrili len tebe. ( pokračovanie nabudúce)
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár