"Mali by sme si pohnúť." povedal Seath.
"Čo, bojíš sa búrky ?"
"Nie," povedal a zamračil sa na mňa. "Len vo vzduchu cítim niečo zvláštne..." znova som sa zhlboka nadýchla a uvedomila som si že skutočne tu je cítiť niečo zvláštne.
"Čo cítiš?" spýtala som sa ho.
"Pravdu ?" spýtal sa ma, a ja som prikývla "Neviem, ale dobré to nie je."
"Tiež mám niake divné tušenie ...."
"Preto som aj vravel, že by sme sa mali poponáhľať." Kráčali sme mlčky, no zrazu ma stiahol dozadu za ruku a skríkol. "Pozor Klara!" Potkla som sa a spadla som dozadu, pár metrov predo mnou udrel do stromu blesk. Oheň sa začal rýchlo šíriť, no ja som tam len ležala na zemi neschopná pohybu. Seath ma však ťahal na nohy, a ja som začala vstávať. Rozbehli sme sa lesom a bolo nám jedno ktorým smerom ideme, hlavné bolo že unikneme ohňu. Lesom sa ozýval praskot ohňa a buchot padajúcich stromov.
"Stoj!" skríkla som na Seatha. "Musíme s tým niečo spraviť, lebo celý les zhorí!" Seath môj krik odignoroval a bežal ďalej, no ja som jeho ruku pustila a zostal som stáť na mieste.
"Klara čo to sakra robíš?!" skríkol na mňa a začal ma ťahať za ruku ďalej.
"Musíme s tým niečo spraviť!"
"A čo také pani múdra?"
"Nevieš privolať búrku?"
"Viem ...."
"Tak načo čakáš?!"
"Nie je to také jednoduché ..."
"Prosím."
"No dobre, ale neručím za to že sa to podarí ..."
"Dobre .... Hlavne to skús!" odstúpil odo mňa pár krokov a vystrel ruky k oblohe, nato začal niečo hovoriť s pohľadom stále upretým na oblohu. Jeho oči zmenili farbu z ľadových na tmavofialové a ruky sa mu začali triasť. Na tvári som pocítila prvé kvapky dažďa, po chvíli dal ruky dole a na to sa rozpršalo ešte viac, z obrovského ohňa sa postupne stával menší a všade okolo nás bol dym, bežali sme ďalej lesom. Po chvíli som zastavila a porozhliadla som sa okolo seba, zistila som že vlastne neviem kde sme ...
"Seath ?"
"Áno ?"
"Ja neviem kde sme ..." Povedala som a pozrela som sa na neho, na tvári sa mu značila únava.
"Čo spravíme ?"
"Neviem." Slnko už skoro zapadlo, les bol tmavý a zo všetkého som mala zlý pocit ... Boli sme do nitky mokrý, a pochybovala som že sa búrka len tak zrazu zastaví. Kráčali sme vedľa seba potichu, každý zabratý do svojich myšlienok. Na zem pod nohami nám už svietil iba mesiac, bol deň po splne čiže sme mali z časti šťastie ... Po dlhšej dobe chodenia som si sadla na zem pod strom, nevládala som sa už pomaly ani pohnúť a uvedomila som si to až teraz. Mama s otcom teraz už pravdepodobne po nás poslali hľadať, a celý vystresovaný sedia v obývačke, a rozmýšľajú kde asi tak môžem byť. Za tento deň sa toho jednoducho udialo priveľa, a ja som už nevládala, myslela som si že Seath pôjde ďalej no on si sadol vedľa mňa, a začal sa so mnou rozprávať. Zo začiatku to bola len obyčajná suchá formálna konverzácia, no po chvíli sme do toho trocha vložili srdce a občas sme sa aj zasmiali, a to úprimne. "Seath?"
"Áno?"
"Čo keby sme zakopali vojnovú sekeru?" spýtala som sa ho.
"Tak ja proti tomu nič nemám, skôr by som bol rád ...."ja som sa na neho iba usmiala.
"Čo bude ďalej ? spýtala som sa ho.
"Oddýchnime si a potom sa môžeme pokúsiť nájsť rieku, bude to aspoň jeden bod ktorého sa budeme môcť chytiť..."
"Dobre." Oprela som sa o kmeň stromu a začínala mi byť čoraz väčšia zima, oblečenie som mala mokré a bola pomerne zima. A ani ten vietor tomu nepomáhal. Únava mi sadala na viečka, a ponárala som sa do temnoty...
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
gorgor
3. 11.novembra 2013 19:53
Mala by si písať. Máš talent vyjadrovať sa k veci. Myslím písať tak... no, naveky.
Napíš svoj komentár