Ďalšie pierko dopadlo na lavicu. Vzdychla som a zamračila sa naň. Dnes je to už hádam dvadsiate. Učiteľka očividne môj vzdych v ohlušujúco tichej triede začula, pretože prestala čmárať po tabuli a otočila sa ku mne. Keď zbadala pierko ležiace na lavici predo mnou, zasmiala sa. "Čo Rothová, pĺzneš?" Povedala, zasmiala som sa s ňou. Už to tak naozaj vyzeralo.
14:45
Po nekonečne dlhej dobe zazvonilo. Pozbierala som si veci z lavice a nahádzala ich do tašky. Konečne. Tie ksichty neuvidím až dva dni. Prehodila som si svetlomodrý ruksak cez chrbát a vystrela sa. Tmavomodré rifle vyhrnuté v polke členkov som znova prehla a vlasy si rozpustila z pevného zovretia gumičky. Slabomedové, jemne zvlnené vlasy mi padali tesne nad prsia. Toto bol posledný akt rebelstva z mojej strany voči rodičom. Moja mama totiž vždy chcela, aby som mala vlasy dlhé. Pred pár mesiacmi som už však v májových teplotách (ktoré sú ešte pomerne mierne! Vážne nechcem vedieť ako teplo by mi s nimi bolo v lete) stratila trpezlivosť a vlasy si ostrihala sama. Vtedy so mnou týždeň neprehovorila ani slovo. Dočerta! Veď sú to moje vlasy. No už je mi to jedno, o týždeň končí školský rok a s dokončenou maturitou už môžem ísť kamkoľvek chcem. Takto dokonalý útek nevymysleli ani väzni z Alcatrazu (nie, nie som egoistka). Rodičia, dokonalý príklad predmestského usporiadaného života z vyššej spoločnosti (obaja samozrejme právnici). A ja? Wanderluster. Náplňou môjho života je cestovanie, strácanie sa, a objavovanie nepoznaného. Som zamilovaná do miest, kde som nikdy nebola, a do ľudí, ktorých som nikdy nestretla.
Nie všetci, čo sa túlajú, sú stratení.
22:30
Práve mi volal on. Je takmer zázračné, ako mi vždy zlepší náladu. Viem si presne predstaviť, jeho úsmev a láskyplný pohľad v očiach. Už teraz mi chýba, hoci je to len pár hodín, čo sme sa videli naposledy.
Naše dobrodružstvo bude najlepší príbeh zo všetkých.
2:12
Ležím na koberci pod oknom a sledujem hviezdy. Spánok ma neláka. Konečne je skutočnosť krajšia ako sny.
7:30
Zvuk mixéra sa ozýva po celkom dome. Do kuchyne sa vpotácal môj mladší brat Seth s ešte zlepenými očami. Zajtra má dvanáste narodeniny. Sedemročný rozdiel medzi nami mi neprekáža, som rada, že som ho mohla z časti formovať a vychovávať.
"Ako sa nám pánko vyspal?" Spýtala som sa ho, keď ma objal.
"O ničom." Zafrflal. Veď čo iné sa dalo čakať.
"A ty, Rory?" Spýtal sa ma.
"Výborne." Odvetila som.
Mimochodom, moje meno je Aurora. Všetci ma ale volajú Rory alebo Rora.
Rozmixovala som zvyšok banánu s acaicom a čerstvé smoothie vliala do dvoch sklených pohárov. Taká naša malá rutina.
11:25
Kontrolujem zoznam,
- Balenie firefly nápojov
- Nová mapa
- Pražené solené oriešky
- Skontrolovať platnosť pasu
Malo by to byť všetko. Zvyšok je už bezpečne nachystaný pod mojou posteľou.
Prvá zastávka bude Viedeň. Následovať bude Berlín a Paríž.
17:50
Hádžem veci do nákupného koša. Medzi bio potravinami som našla sušené figy. Nedám na ne dopustiť.
18:30
Konečne sme znova spolu. Leží tak blízko, až cítim jeho dych na mojom čele. Zbožňujem, keď mi spieva... Vtedy len zavriem oči a vychutnávam si každý tón. Vždy namieta, že to nie je dokonalé a rovnako vždy ho aj ja opravím, že je.
Jemne ma pobozkal na ústa a bližšie si ma privinul
23:18
Najkrajší pocit na svete je zaspávať v jeho objatí.
Kde je on, tam je domov.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár