Metro čakáreň bez okna alebo o mojej (ne)láske k zdravotníckym zariadeniam

Hovorí sa, že aby ste mali o čom písať, musíte čosi zažiť. Problém však bol v tom, že svetaborné príbehy sa odvíjajú od zážitkov a tie môj život viacmenej postrádal. Ak teda nepovažujete za zaujímavé ako som pomohla tetuške v potravinách vyložiť nákup, alebo ako som inej žene odniesla nákup z auta ku vchodu. Mne sa nič z toho na vytvorenie akčného príbehu nehodí a teda som v písaní bola viacmenej pasívna.

Dnes sa však toho udialo viac, ako za celý môj život. Popravde, na dnešok som maximálne pyšná. Konečne sa mi splnilo čosi, po čom som túžila už dávno. Vyskúšala som si totiž ako sa asi cíti človek v pokročilom veku na invalidnom dôchodku A po dnešnom, mierne hektickom, napätom a stresujúcom, dni vám môžem porozprávať o úrovni slovenského zdravotníctva. Nepochybne sa vám informácie z prvej ruky budú hodiť a zúžitkujete ich pri cestovaní za lekárskym vyšetrením do inej galaxie.

Dosť bolo irónie a kritiky. Moje návštevy ambulancií sú väčšinou raritné, ale ak aj k nejakým dôjde, obvykle mám šťastie na ošetrujúceho lekára. Ak ste trochu domýšľavý a viete čítať medzi riadkami, pochopili ste, že mám v rodine zdravotníka a tak mám protekciu takmer na každom nemocničnom oddelení. (muhaha)

Čo ma však milo prekvapilo, že konexie mojej maminy siahajú aj za hranice nemocnice, ale dnes nestačili na to, aby ma kdekoľvek prednostne vyšetrili. A tak si to mierim do čakárne xy ambulancie (detaily nie sú podstatné) a prvé, čo takmer okamžite eliminuje všetke zrakové bunky môjho oka je čakáreň o veľkosti karavanu natrieskaná desiatimi ľuďmi na meter štvorcový. Nadýchnem sa a v mysli živím myšlienku sestry vychádzajúcej z ambulancie a volajúcej moje meno. Namierim si to na "stoličku" farby hrachového prívarku pripomínajúcu sedadlo parížskeho metra, vzhľadom k tomu, že jej chýbajú štyri nohy a jediné, na čom je upevnená je akási železná konštrukcia nesúca všetkých päť sedadiel v rade. Naďalej v sebe živím myšlienku na sestru dychtiacu po mojom preukaze poistenca.

Sedím na stoličke, ktorej priezvisko je Plastová, a prehýbam operadlo váhou svojho tela. Sledujem mladú Rómku ako pobehuje po čakárni a snaží sa utíšiť svoje dieťa. Rozdýchavam náhlu bolesť hlavy a snažím sa nevšímať si oči malého chlapca upierajúce pohľad rovno na mňa. Moju pozornosť strháva už spomínaná Rómka chystajúca sa nakŕmiť svoje pármesačné dieťa rovno pred zrakom všetkých pacientov. Odvraciam hlavu a tvárim sa ako osviežovač vzduchu. Cítim sa trápne a dúfam, že sa stane niečo, čo bude väčšou senzáciou ako dojčiaca žena. Je to tu! Čakáreň sa naplní ďalšími ľuďmi. Vychádza sestra. V hlave počujem ako volá moje meno, usmievam sa, vstávam zo stoličky, kráčam oproti nej ako najväčší víťaz...

O pár sekúnd sa mi dvere zabuchnú pred nosom a ja sa vraciam na svoje zohriate miestečko. Môj čas ešte len príde, hovorím si. Dvere čakárne sa po stýkrát otvoria a dnu vojde šťastne vyzerajúca rodinka. Otec o výške dva metre a váhe sto kíl sa hádže na stoličku vedľa mňa. Jeho silná voňavka zamrazí moje zmysly. Pohľadom blúdim po miestnosti a hľadám dvere s ceduľkou WC. Mám ich. Môj žalúdok je vo vytržení a moja hlava pripravená prasknúť. Nepomáha jej ani fakt, že že žena sediaca oproti mne zúrivo a nedočkavo vykrikuje: "Takým tempom tu budeme ešte hodinu sedieť!". Jej syn sa zamrví a ona zase: "Už tu sedíme dobrú hodinu, tak vydrž! O chvíľu sme na rade." Jej tvrdenia si odporujú, čo si asi uvedomuje, a tak vyťahuje mobil a mláti do neho ako zmyslov zbavená. Chlap spôsobujúci mi silnú nauzeu vstáva a odchádza telefonovať na chodbu. Vydýchnem si.
Vychádza sestrička a presviedča Xantipu - zúrivú ženu, aby pred seba pustila Rómku s nespokojným deckom. Súhlasí. Prebodávam sestru pohľadom a spúšťam sa na sedadle.

O hodinu, po tom, čo som si trikrát vypočula úvod pesničky od Džéj Ló (na na na na na na na na na eh, -//-) vychádza sestra, volá moje meno a ja sa vo vnútri stretávam so Xantipou. Má úsmev na tvári. Neveriacky krútim hlavou a vchádzam do ordinácie. Doktorka spoznáva moju mamu a usmieva sa. Som presvedčená, že čokoľvek sa dozviem, bude mi podané šetrnou formou, lebo som protekčný pacient. O pol hodinu spokojne vychádzam z ambulancie, ktorá od čakárne odlišuje akurát tým, že v nej majú okno a s pocitom zadosťučinenia opúšťam klaustrofobickú miestnosť.

Vraciam sa do nemocnice, kde ma mrzačia ďalšou infúziou a dve hodiny ležím na posteli so zarážkou, pripomínajúcou väzenie. Každých desať minút ma prichádza navštíviť iná zdravotná sestra. Usmievajú sa a zisťujú, ako sa cítim. Usmievam sa a tvrdím, že mi je skvele, pričom môj zrak smeruje na poloplnú plastovú fľašu s "mesocainom". Som taká zúfalá, že klamem. Sledujem odchádzajúce sestry venujúce inej mamičke (ktorá tam bola so svojím synom) zopár slov s nepríjemným podtónom a ďakujem, že moja mami je zdravotníčka.

Po dvoch hodinách s úsmevom na tvári opúšťam tieto úchvatné priestory a ženiem sa domov závratnou rýchlosťou. Teším sa, že sa už nebudem musieť vrátiť a v zápätí si uvedomujem, že sa teším zbytočne.

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu