o ktorom som nevedela, v akej forme chce byť v mojom živote. Že doň prišiel náhodou, chvíľku ostal a čo ďalej. A tak veru, už chcel aj odísť..
Ale čo sa stalo?
Neodišiel, nepustila som ho. Ale nie preto, že ja som ho potrebovala, no preto, že to on potreboval mňa. A to sme my, good-hearted people, alebo nazvite si to ako chcete - keď cítim, že tu ešte mám čo urobiť, nevzdám sa a budem tu, budem bojovať a vydržím aj keď sa to najprv zdá, že o to človek vôbec nestojí. Ale viete, my to tak máme. Vo svojom vnútri to viem, že to tak jednoducho musím.
Zvláštne, ako človek, ktorý vás vytiahol z vašej sračky, netušil ako a vôbec ani že - vás zrazu potrebuje, a tiež netuší prečo a ani že.
Obaja si to uvedomíte až vtedy, keď Vám poďakuje, že ste tu boli, keď to nechcel, a že ste mu pomohli, keď o to nežiadal, že ste neodišli, keď vás odstrkoval a že tu stojíte, aj keď nevie prečo to robíte.
Len vy viete. Lebo ste to tak cítili. Cítili, že musíte.
A tak povie len
"Hej ty, som za teba vďačný"
A vy viete, že to sakra presne pre túto vetu, aj keby bola posledná, ktorú vám venuje
stálo za to.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár