Nie, nie som zaľúbená, ani nič podobné. Nenašla som v ňom lásku svojho života, tobôž jedinú spriaznenú dušu na tejto Zemi - veď vlastne, v podobné teórie som ani nikdy neverila.
Aj keď, iba zatiaľ.
Ale áno je to muž. Starší, rozhľadnejší, možno skúsenejší, no predovšetkým mi otvoril oči.
A teda ako? Prečo? Kedy? A vlastne z akého dôvodu mám potrebu to písať sem, zdieľať a možno len tak jednoducho vypustiť zo seba von? Čo urobil? Prečo som mu vďačná?
Ak Vás to zaujíma, v tomto nasledovnom mojom imaginárnom liste, ktorý možno nikdy čítať nebude, mu to opisujem.
***
Milý M,
vkročil si do môjho života úplnou náhodou a ani neviem koľko času v ňom hodláš pobudnúť. Nie je to dnes otázka, na ktorú hľadám odpoveď. No odpoveď na otázku, čo v ňom robíš, si mi a ani nevieš ako, dal už teraz. A hlavne tak úplne prirodzene, bez toho, aby som sa vôbec opýtala.
Možno ani celkom presne neviem, čo chcem vyjadriť. Možno ma nepochopíš a možno ani nik iný, každopádne - chcem Ti poďakovať.
ĎAKUJEM. A ďakujem za to, že si mi otvoril oči.
Boli časy, keď som si myslela, že chybu robím ja. A kiežby nie, samozrejme, že nie som omylná a v mnohom som sa veľakrát mýlila a zmýlila. Jasné, že hovoríme o láske, vzťahoch a všetkých týchto silno citových, ťažko imaginárnych, a takmer vždy odlišne chápaných záležitostiach. Až som z toho celkom ochorela a hoc sa snažila nájsť cestu von, bolo to márne.
Ale zrazu si tu bol a ukázal mi, že môj pohľad na svet, na lásku a na všetko ostatné mi tak veľmi podstatné nie je zlý a nemusím ho meniť. Že mať iné nároky, vravím iné, nie vyššie - nie je zlé. Že inak vnímať dotyky, slová, city a druhé osoby, že hovoriť iným jazykom lásky a inak pociťovať, nie je chyba. Nepovedal si mi, čo je dobré a čo zlé, ukázal si mi len, že myslieť ako myslím, cítiť ako cítim a byť takou, akou som by bolo najlepšie aj zostať.
(A ešte si k tomu, presne taký istý - ale o tom možno inokedy, v inej kapitole nášho filmu.)
Toľkokrát som sa snažila sa zmeniť. Upustiť zo svojich predstáv, povedať si, že sa prispôsobím, že budem viac žiť podľa niekoho iného a že radšej zmením svoje nároky. Vždy som si myslela, že iba toto je cesta. Aj keď som sa snažila s ľuďmi stretnúť na jej polovici, oni nikdy nemali záujem. Každý len vravel, že to takto nejde, ako si ja myslím. Tak som tomu uverila. Snažila som sa prísť k nim blízko za cenu toho, že som stratila seba.
A zrazu si sa mi zjavil Ty. Povedal si, čo cítiš. Nehanbil si sa za to, že sa s ľuďmi nezhoduješ. Vraj to bolo ťažké zmierenie, ale zmieril si sa, že inak ako sám sebou, šťastný nebudeš. Povedal si, že to nie je zlé, svet vnímať inak a že ak sa ľudia nechcú stretnúť na polceste, tak to nemá význam. Že sa treba naučiť, kedy zabrzdiť a vždy dúfať, že príde ktosi iný.
Naučil si ma, že mať rada a akceptovať sama seba je prvý krok k môjhu šťastiu, že bez toho nikdy nebudem spokojná.
A možno som to dávno vedela, len som si tú zakrpatenú myšlienku potláčala do úzadia pre iné imaginárne šťastie druhých ľudí, ktorého výška priamo úmerne záležala od stupňa môjho prispôsobenia.
Zmenil si môj pohľad na mňa. Vďaka Tebe sa snažím mať rada svoje pravé ja. A za tie slová a pocit, Ťa mám rada, lebo si to pravý Ty.
Z celého SVOJHO srdca,
s vďakou a malými iskričkami v očiach i hrudi,
Tvoja E.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
antifunebracka
17. 2.febuára 2017 15:46
Toho sa drž!
2
Ja som bol vždy odstrkovaný za to, že som "iný", že mám iné priority ako ostatní ľudia, že ma bavia robiť iné veci. To mi bolo vždy vyčítané ako chyba, aj som bol zo seba nešťastný, že nie som v poriadku, že nie som ako ostatní... Teraz si začínam myslieť, že to nie je až také zlé a nemal by som mať výčitky kvôli tomu, čo som, čím som sa narodil. Všetci sme odlišní. Neexistuje žiadna norma, že presne toto je "normálny" človek a toto je už "divný". Podľa toho sme všetci "divní", pre každého je "normálne" niečo iné. Smiech. Zachovaj si ho.
Napíš svoj komentár