spolu na zelenej
tráve plnej
malých otravných
ale roztomilých
rôznofarebných tvorov ktorí
nás prijali
medzi seba
akoby sme boli
jednými z nich.
Ďakujeme.
Ubehla hodina
a
hlasivé ticho
ešte stále neutíchalo.
Bolo to príjemné.
Prisadla nás tma
ale vôbec nám
to nevadilo.
Prijali sme ju.
Obdarila nás hviezdami
a ukázala nám
ich čaro.
Krásne svietili,
jedna viac
ako druhá.
Boli tak jasné a
usmievali sa veľmi
príťažlivo.
Obaja sme mali chuť
si jednu,
aspoň jednu
vziať.
Avšak, nebolo to možné.
škoda.
A tak si sa pretočil na brucho
položil roku na to moje
a s úsmevom vyhlásil.
Chcel by som ti zniesť celé nebo
ale neviem to.
Chcel by som ti teda darovať
aspoň jednu hviezdičku
ale neviem to.
Prepáč.
Pobozkala som ťa.
Usmial si sa väčši a dodal.
Vidíš TÚ tam vpravo?
Svieti najjasnejšie
a je najkrajšia.
Bude to teda NAŠA hviezdička.
(od vtedy každý jeden večer, pred tým než si ľahnem spať, pozriem na oblohu...a stále náš malý poklad zbadám - skutočne je najjasnejšia a najkrajšia zo všetkých - navždy bude)
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár