Umývam si zuby a usmievam sa na seba. Viem, že som krásna. Nenamaľovaná, bez podprsenky a s rozstrapatenými vlasmi. Najkrajšia zo všetkých. Obliekam si rifle, jedna noha, druhá noha, poskok a je to.
Škola a ľudia. Tí starí, nejakí noví a stále to isté, no predsa inak. Tá istá budova, len obohatená o milión nových zážitkov. Pobehujem po chodbách, popíjam kávu, vyfarbujem si nadpisy v zošitoch a všetko je zrazu farebné. Toľko krát za deň, si dokážem povedať aký je tento svet krásny a čo všetko dokáže úsmev na mojej tvári, že ma to núti smiať sa ďalej.
Trápi ma, keď sa ľudia trápia. Snažím sa pomôcť, ako viem a milujem, keď to vedia prijať - no ak nie, ďalej sa netrápim, raz sa dotrápia sami. Nie každý si uvedomuje, že život je krutý, ale nádherný, no s istotou viem, že raz si to uvedomia všetci.
A tak ho stretávam na chodbe. Milujem jeho objatia, pohľady a to keď sa ma snaží potknúť. Zbožňujem, ako sa naschvál potknem a on sa teší. Ľúbim ho a vravím mu to malou pusou. A bežím späť do triedy.
Mám rada, že čosi viem a iní to nevedia. Mám rada, pozerať sa na to, ako sa to pomaly učia. Neviem opísať ten pocit, ktorý mám, keď ich vidím, ako sa to naučili. A naopak - rada sa učím od druhých.
A potom večer, keď si líham a znova objímam plyšové srdce. Tisíci raz viem, že sa to všetko oplatí žiť a zajtra zas bude ešte o čosi lepšie.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár