Chodievali sme k prababičke a ona bývala v tom istom vchode. Mala som v hlave zafixovaný obraz obyčajného okna s bielymi roletami a čipkovanými žalúziami. Na jej okne bol vždy iba jeden jediný kvetináč. Či bola zima, alebo leto, stále tam stál a v ňom sýto červené muškáty. A možno som bola iba dieťa a toto je trošku skreslené. Už to nie je podstatné.
Vždy som mala pocit, že tá žena býva práve a iba v tejto jednej izbičke. Asi som si myslela, že to bol celý jej byt. Teraz mi príde smiešne, ale aj tak stále neviem, ako to vlastne presne bolo.
Matne si pamätám, vystupovali sme z auta a niekto zrazu zahlásil "ach pozri, teta Marfy." Nikdy som ju nevidela. Vždy som vedela, ktoré to je okno, ale kým som sa pozrela, už tam nebola. Bola záhadná, vedela presne, čo sa vonku deje, kto nový prišiel a kto odišiel. Asi to bol zvedavý jedinec, ale mne sa na oči nikdy neukázala. Odvtedy mám z toho tuším malú traumu. Vždy keď idem k prababičke pozriem na to okno. Muškáty tam dávno nie sú, záclony sa nehýbu, nikto nič nevraví, teta dávno umrela, ale ja aj tak strachom poskočím.
A vtipné ešte je, že ak niekto teraz povie znova vetu "ach zas Marfy" okamžite ma tikne. Totiž, zahanbene priznávam, ale len pred pár týždňami som zistila, že tí moji kamaráti nemyslia rezkú tetu zo záhadného okna, ale Murphyho zákony.
Sama som si na smiech.
***
Nie som ten zamamičkovaný typ dieťaťa. Aspoň už nie. A tiež, vždy som bola v celku samostatná, vedela som sa hrať sama, nebola som tichá, ale bola som poslušná. Rodičia ma vychovali veľmi dobre, nevychvaľujem ich, ale naopak, veľmi pekne ďakujem.
Som rada doma, som rada aj sama. Ba si to priam užívam. Hudba na plné pecky, falošný spev, prihlúple poskoky a občas, keď to je vážne už na hranici, aj sa pokúšam zvodne tancovať. Jednoducho vždy sa teším, ako si môžem robiť, čo chcem a nik ma pri tom nevidí. Mám sa rada a potrebujem čas pre seba.
Keď som však bola malá, nedokázala som byť sama. Ani minútku som neposedela sama v izbe, cítila som sa skľúčene. Dokonca, ak mamka varila, stála v kuchyni pri dreze a jednu nohu mala akoby zabetónovanú. Malá Emka jej totiž prisadla chodidlo.
Nepotrebovala som sa s nikým rozprávať, nepotrebovala som sa mojkať ani šaliť. Potrebovala som len pri niekom byť, potrebovala som cítiť, že nie som sama, respektíve osamotená.
No nie je to rozkošné? Doteraz ma to fascinuje.
***
Ako som už povedala, vychovali ma veľmi dobre. Nie raz mi rodičia opakovali, že musím byť slušný, odpovedať na otázky, nebyť nezdvorilá a hlavne zdraviť každému koho poznám.
Ako každému koho poznám? Nerozumela som.
A myslím, že som to raz vzala príliš vážne.
Asi ako 4 ročná som postávala na balkóne na prvom poschodí. Hlavu som mala prestrčenú cez zábradlie a zdravila som ľudom.
Zdravila som každému, kto išiel okolo. Kričala som na celú ulicu a plakala som, keď mi niekto nepozdravil.
Už vtedy som videla, akí sú ľudia zlí, ani malému dievčatku nevedia pekne odzdraviť, akoby sa im niečo kvôli tomu malo stať.
Vlastne viem, že som to možno trošku preháňala, keď som jednému človeku za deň pozdravila 4x, ale veď ja som chcela byť iba slušná.
***
A potom som mala to detské obdobie "Prečo?". Určite to poznáte. Keď si týmto dieťa neprejde, akoby ani dieťaťom nebolo. Je to otravné, ale je to potrebné. Dnes sa na tom smejeme a brat sa chytá za hlavu, keď si na to spomína.
Ale možno by som teraz nebola taká inteligentná, ak by som vtedy nebola taká zvedavá.
(a nie, nemalo to vyznieť ako samochvála)
***
Občas mám takú chuť vrátiť sa do svojho detstva. Bezstarostný a prostý život. Chýba mi to. Ale všetko sa raz končí. Teraz sa už len s úsmevom dívam na posledné úlomky svojich najkrajších rokov života. Ďakujem, že ostali aspoň ako tak pohodené niekde v hlave vo forme spomienok a snáď nikdy nezmiznú. Bolo by mi ľúto.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
aguri500
29. 12.decembra 2010 23:12
kazdy z nas preziva chvile ,ze sa chce vratit do detstva.ja sa snazim pamatat si tie pekne okamihy a schovat si ich na horsie casy
Napíš svoj komentár