POD PSA, NAD PSA

Nastúpila do školy. Bol to pre ňu hrozný deň. Celý ho preplakala. Od narodenia je hrozný plačko. Teraz už ani nie ale stále si rada poplače. Vtedy plakala pre veľa vecí. Nebola s mamou, bola medzi samými cudzími ľuďmi, nikoho tu nepoznala. Chlapci sa jej smiali za to že je blondína. Z očí sa jej v jednom kuse rinuli slzy neprimerane veľké k jej malej prváckej tváričke. Vyzerala smiešne, ako tam taká malá blonďavá sedela v najposlednejšej lavici úplne v rohu. Z modrých, do červena uplakaných očí jej tiekli slzy. Vtedy začula hlas blízko seba. Ozýval sa z vedľajšej lavice.
„Ahoj, ehm. Ty si Ema? Hm. Aj ja sa volám Ema. Prečo toľko plačeš, ak sa ťa môžem.“
Utrela si oči. Uvidela vedľa seba dievča. Sedelo v lavici natočené k nej. Podobalo sa na ňu. Len s tým rozdielom, že malo zelené oči a okolo nosa pehy. Nesmelo sa usmievalo. Podávalo jej vreckovku. Zobrala si ju a vysmrkala sa.
„Ahoj! Ďakujem za vreckovku. To je super, že sa voláš tak ako ja.“ Pokúsila sa o úsmev, no hneď na to sa znovu rozvzlykala. Dievča ju chytilo za ruku.
„Neplač. To prejde,“ povedalo. „A prečo vlastne plačeš?“
„Bojím sa. Nikoho tu nepoznám, nie je tu so mnou mama...“ Ďalší nával sĺz a vzlykov jej nedovolil dohovoriť.
„Veď mňa už poznáš, nie?“ spýtalo sa do odvážne dievčatko.

Potom sa všetci zoznamovali. Deti si sadli do kruhu na koberec, ktorý bol umiestnený v strede miestnosti medzi dvojicami stolov. Znovu si sadla na úplný koniec do rožka, aby ju nebolo vidieť. Ema si sadla k nej. Objemnú pani učiteľku plačúca Ema vôbec nezaujímala. Pre ňu to však bolo dobré. Nechcela byť stredobodom pozornosti. No keď prišiel rad na ňu, aby sa predstavila, a všetci sa pozreli na ňu, stala sa ním. Teraz si doslova úplne všetci všimli tú uplakanú blondínu, krčiacu sa v rohu koberca. Prechádzala z jednej tváre na druhú. Veľa z nich sa posmešne usmievalo. Dokonca aj dievčatá. Všetci si ju prvýkrát všimli, ako tú uplakanú blondínu, a tak si ju istotne budú aj pamätať. Nezmohla sa na jediné slovo. Po malom líci sa jej začala valiť slza veľká ako hrach. Učiteľka ju vtedy pobádala aby sa predstavila. Nešlo to. V hrdle sa jej utvorila veľká hrča. Vtedy sa po druhý raz ozval ten odvážny detský hlások pri jej boku.
„Volá sa Ema.“ Povedala tá Ema ktorá si k nej sadla ráno. „Aj ja sa volám Ema. Ema je smutná lebo sa tu cíti osamelo, tak ju prosím nechajte a nesmejte sa jej.“
Úsmevy z tvarí detí ktoré sedeli okolo razom zmizli.

Bol to pre ňu dlhý deň. Keď sa vrátila zo školy bola šťastná. Konečne je s mamou, konečne sa jej nikto nesmeje. No na druhý deň to bolo znovu to isté. Keď mam odišla, snažila sa. No slzy nezastavíš. A potom znovu úsmevy spolužiakov a to smelé dievča s vreckovkou. A ďalší deň tiež, a deň potom tiež. No po mesiaci to začalo byť lepšie. Vtedy sa už učili a nebol na to čas. Ona sa dosť nudila lebo čítať, písať a počítať už vedela. S Emou sedeli spolu v lavici. Tvorilo sa priateľstvo? Možno. Vtedy to ešte ani jedna nevedela. No potom prišiel ďalší plač. Keď ráno v škole otvorila tašku že si vybalí veci, nič v nej nebolo. A slzy tiekli a tiekli a nedali sa zastaviť. No Ema bola po ruke. Ako doteraz vždy. Takýmito drobnosťami sa ich spoločné priateľstvo ešte viac utužovalo. Postupom času si boli isté. Patria k sebe.
Na koncoročnom fotení si spravili fotku. Iba ony dve. Držali sa za ruky. Usmievali sa, štrbavé ústočká natiahnuté od ucha k uchu. Ich blonďavé vlasy sa leskli na teplom letnom slnku.
Potom prišli letné prázdniny. Mala ísť k Eme na jednu noc. Bolo im tam spolu fajn. Vymysleli si aj svoj vaňový tanček. Doteraz na neho rada spomína. Keď potom z tej vane vyliezli kúpeľňa bola ako po potope. Ale im to bolo jedno. Hlavne že sú spolu a môžu byť šťastné.

Prvý polrok ich druhého školského roku prešiel ako po masle. Všetko bolo úplne v poriadku. Priateľstvo klapalo. Po Vianociach prišla nová žiačka. Volala sa Veronika. Mala o rok viac ako ona. Aj ako Ema. Nemali ju radi. Bola... zvláštna. Neučila sa dobre. A tak ju všetci považovali len za tú hlúpu novú žiačku. Ale školský rok prebiehal normálne. Keď sa s Emou rozprávali o Veronike, nikdy to nebolo o tom aká je ona dobrá. Ako je to už medzi dievčatami zvykom, ohovárali. Ale na polrok v tretej triede sa všetko zmenilo. Keď prišla ráno do školy plná zážitkov z Vianočných prázdnin, nečakala ju Ema ako zvyčajne pri dverách. Nikto ju neobjal, nikto jej nepovedal ahoj, a nikto na ňu nezačal chŕliť jednu vetu za druhou. Stála vo dverách ako omráčená. Do očí sa jej začali tisnúť slzy. JEJ najlepšia kamarátka sedela sklonená vedľa ICH najväčšej nepriateľky a na niečom sa chichotali. Keď sa Ema otočila, a uvidela ju stojacu na prahu dverí so slzami v očiach len sklopila zrak a znovu sa otočila k Veronike. To predtým tak smelé dievča teraz nemalo odvahu sa pozrieť do očí človeku ktorého zradilo. Ani slovo nepovedala. Ona mala chuť utiecť. Bežať niekam ďaleko, kde ľudia druhým nerobia zle. A možno aj len tak bezcieľne bežať, a zabudnúť na všetko. Na to krásne priateľstvo, a na tú obrovskú zradu. Chcela aby jej vietor narážal do tváre a aby sa hral s jej blonďavými vlasmi. Chcela byť hocikde inde, len nie tu, na tomto mieste. Nechcela stáť sama, malá a zradená vo dverách a pozerať sa na človeka ktorý jej spôsobil toľko bôľu. Ale mama ju neučila utekať od ťažkých situácii. A mama ju učila správne. A tak si len sadla na svoje miesto, a tašku si hodila pod stôl. Pozrela sa na prázdnu stoličku vedľa seba. Pichlo ju pri srdci.

Tak to išlo dva roky. Dva roky ju Ema ignorovala. Dva roky sa jej poriadne nepozrela do očí. Najprv sa snažila ich dve znovu spojiť. Nedarilo sa jej to. Ale mama ju učila nevzdávať sa. A mama ju učila správne. Tak len skúšala ďalej a ďalej.
Raz stáli v rade na obed. Učiteľka ju, na nešťastie, postavila za Emu a Veroniku. Tak ich musela počúvať.
„Áno, presne tak.“ hovorila Veronika. „ E plus V sa rovná srdiečko!“
„Áno,“ zopakovala po nej Ema. „E plus V sa rovná srdiečko.“
Vtedy to ona pochopila. Ak sa E plus V rovná srdiečko, E plus E sa srdiečko rovnať nemôže. Prišlo jej zle. Prišlo jej zle z celého sveta. Prišlo jej zle z toho ako si môžu ľudia robiť tak zle. Len ťažko potláčala slzy. Mama pre ňu musela prísť skôr ako sa skončilo vyučovanie, lebo sa povracal. Ten večer celý preplakala.

Potom plakala ešte veľa krát. Potrebovala by aspoň päť rúk aby to spočítala. Plakala pre to, lebo so slzami vyplakala všetok svoj hnev. A toho mala dosť. Na Emu, lebo jej to spravila, na Veroniku, lebo jej zobrala najlepšiu priateľku... ale tak to proste bolo. Nemohla to zmeniť. A to ju zo všetkého najviac hnevalo. PREČO? Nevedela. Nevedela prečo sa Ema začala priateliť s Veronikou a dlabala na ňu. Nevedela či to bola jej vina. Ona si nepamätala niečo čím by mohla Emu zraniť natoľko že sa s ňou prestala priateliť.

Potom, po nejakom čase prišlo pozvanie. Ako blesk z jasného neba. Ema ju pozvala k nim na chalupu. Váhala. Dlho váhala. Nevedela čo má robiť. Či sa má na ňu vykašlať tak ako sa Ema vykašlala na ňu a viesť vojnu, alebo či má to pozvanie prijať, a pokračovať v snažení sa znovu spojiť ich rozpadnuté priateľstvo. Nakoniec si nechala poradiť od mamy. Tá jej doteraz vždy poradila správne. Tak to nakoniec u mám býva, nemám pravdu?
Tak sa šlo cez víkend na chalupu. Ráno sa spolu hrali. Bolo to také trochu... nútené. Obidve boli trochu nesvoje. Hlavne Ema. Ale hrali sa. Potom bol obed. Dobrý, o to pokoj. Potom ju Ema poprosila či by s ňou nešla na prechádzku. Nemohla povedať nie, tak jediné čo jej zostávalo bolo ísť. Išli len chvíľu, a potom si sadli na mostík ktorý viedol cez malinký potôčik. Chvíľu len tak kecali: nič zvláštne, len také babské reči. Jej sa v hlave už celkom dlho prevaľovala myšlienka že sa jej opýta prečo. Prečo sa s ňou prestal kamarátiť a prečo sa začala priateliť s ich úhlavnou nepriateľkou.
„Prečo? Ema, preboha prečo?“ povedala so slzami v očiach. Hovorilo sa jej to ťažko, ale musela. Cítila že musí.
Aj Eme sa hneď zaliali oči slzami. Prvá jej ztiekla ku kútiku úst.
„Ja neviem! Prosím prepáč. Musíš mi to prepáčiť inak si to nikdy neodpustím!“ skoro kričala.
„Ema, ja som ti to už dávno odpustila,“ hlas sa jej zasekával potláčanými vzlykmi: „len mi prosím povedz prečo. Čo zlé som ti urobila že si mi spôsobila toľko smútku?“
„Nič. Prisahám že nič!“ bola odpoveď. Slzy jej už stekali dolu tvárou v hojnom počte.
„Tak potom prečo?“
„Ja naozaj neviem!“
„Tak sa ťa spýtam inak. Prečo si si, vtedy v prvej triede, keď som sedela tam v rohu a plakala, vybrala práve mňa?“
„Asi... asi preto že si bola jediná. A podobala si sa mi. A plakala si a mne ťa bolo tak ľúto!“
„A pre ktorý z týchto dôvodov si si pred dvomi rokmi vybrala Veroniku?“
„Z týchto ani jeden...“
„Tak potom aký?“ začala ona zvyšovať hlas.
„Neviem.“ zašepkala Ema.
Potom ju objala. Ju to šokovalo. Ale objatie opätovala. Takto zostali dlho. Ale na otázku prečo už nikdy nedostala odpoveď.

Cez ďalšie prázdniny si spravila plagát. Boli na ňom citáty o priateľstve. Najradšej mala tento:
Pes je najlepším priateľom človeka, ale človek je často priateľom pod psa.

DRUHÝ KONIEC PRE TÝCH KTORÝ BY CHCELI VEDIEŤ AKO SA ICH PRIATEĽSTVO SKONČILO:

Neskončilo sa. Stále trvá. A je to krásne priateľstvo. Ona by si o moc lepšiu priateľku asi nevedela predstaviť. Ako bolo na jej plagáte napísané:
Šťastie priateľov získava, nešťastie preveruje.

 Blog

7 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu