„Ale to je hrozne blbé meno. Vôbec sa mu nehodí“ začal jej mladší brat. „A kto je vlastne ten tvoj slávny Potrhos?“
Skláňali sa nad ukňučaným psíkom schúleným v pletenom košíku. Bol zlatý, guľatý, hnedý a nad ľavým okom mal čiernu škvrnu. Bol malinký, a vyzeral tak slabo keď ležal sám v tom malom košíku. Vzala si ho do náručia. Pritisla si ho k hrudi.
„Ty nepoznáš Troch mušketierov? Vlastne taký prckovia ako ty ich väčšinou nepoznajú.“ ohradila sa. „ Porthos bol jeden z Troch mušketierov. Bol veľký, tučný ale aj tak veľmi múdry. A on sa tak múdro pozerá!“
„Zasa bláboláš o nejakých tvojich blbých knihách!“
„Tie knihy nie sú blbé!“ rozčúlila sa a potiahla ho za vlasy.
„Mamíííí! Judy ma ťahá za vlasy! Pomóóóć!“
„Judy! Čo mu to chudákovi robíš?“
„On hovorí že knihy sú blbé!“ začala Judy „A povedal že meno Porthos sa mu nehodí!“
„Tom, tohto psa dostala Judy a ona mu môže dať meno aké chce. A nepleť sa jej do toho, jasné?“
„Áno mami.“ Povedal oduto, vyplazil na Judy jazyk a utekal do svojej izby aby ho nestihla vyšticovať.
„Hlupák malý“ hnevala sa Judy „nevie čo je dobré. A ty môj malinký sa budeš volať Porthos. To sa ti hodí.“
Sklonila sa k nemu a pobozkala ho na jeho malú hlavičku.
„Porthos, ku mne!“ zakričala.
Pribehol k nej. Dala mu za odmenu keks. Nebol to síce psí keks, ale on ho aj tak šťastne schrúmal.
„Porthos, sadni!“ povedala, no on nereagoval „Sadni som povedala!“
Nič. Udrela ho. Zakňučal. Mal si sadnúť, povedala si v duchu lebo nemala rada keď ho musela biť. Vždy jej ho bolo ľúto.
„Sadni Porthos“
Sadol si, a hodil do seba ďalší keks. Spokojne sa oblizol.
„Dobre Porthos, teraz si ľahni!“
Nechcel dostať ďalšiu bitku a mal chuť na ďalší keks tak si poslušne sadol aj keď to nebolo zrovna to čo chcel v tejto chvíli robiť. Po ďalšom keksíku prišiel povel ktorý mal zo všetkých najradšej. Voľno. To jediné slovo ho dokázalo urobiť najšťastnejším psom na svete.
„No poď Porthos,“ povedal a do ruky brala vodítko „Ideme na prechádzku.“
Okamžite sa mu rozkýval chvost. Začal na ňu radostne skákať. So smiechom na neho zakričala niečo čo v ich čudnej reči malo znamenať neskáč. Sadol si, no chvostom krútiť neprestal. Sklonila sa k nemu a priviazala mu obojok, a keď sa vystrela okamžite vyskočil a hnal si to k dverám.
Bolo to zvláštne. Z takého malého, smiešneho, guľatého šteniatka vyrástol krásny, štíhly pes. Kto by to bol vtedy povedal? Teraz sa mu už meno Porthos nehodilo. Ale nemenili ho. Aby im zostali spomienky.
Vyšli na ulicu. Išli do lesa ktorý bol neďaleko malého mestečka v ktorom bývali. Za chvíľu už mohla Judy pustiť Porthosa z remeňa. Vybehal sa a o takú hodinku sa už vybrali naspäť domov. Keď kráčali (teda poniektorý aj šialene behali) po ulici stretli pána Smootha. Venčil svojho pudlíka. Bol to ich nový sused. Prisťahoval sa len pred pár dňami. Nebol k nim vôbec milý. Práve naopak. Keď išli okolo neho nikdy neodzdravil. Neprijal pozvanie na zoznámenie. A teraz išli okolo neho. Nevedela či má pozdraviť ale nie. Ale on to vybavil za ňu. Prešiel na druhú stranu ulice. Aký je neslušný, pomyslela si Judy. Už ho minuli a vtedy začula jeho hlas.
„Sarah! Čo to robíš? Nemáš čuchať odpadky!“ rozkričal sa na svoju pudlicu ktorá sa sklonila k nejakému odhodenému obalu od Marsky a vybil ju. Neudrel ju raz. Ani dva ani tri razy. Bil ju celé veky. Judy to ani nestihla spočítať. Ten chudák pes len kňučal a kňučal. Judy jej prišlo ľúto. Ako sa môže niekto takto spávať k svojmu psovi? A vôbec načo mať psa keď ho len biješ a správaš sa k nemu ako k niečomu čo nie je hodné ani svojho vlastného života? Nevedela si na to odpovedať.
Domov prišla skľúčená. Chcela tomu psovi pomôcť ale nemohla. Iba by mu uškodila.
Táto situácia sa opakovala často. Až moc často. Porthos si Sarah obľúbil. Vždy za ňou bežal. Aj ona ho mala rada. A za to si vyslúžila ďalších mnoho bitiek. Tak Judy Pothosovi zakazovala chodiť za ňou a priväzovala ho na remeň. Raz to Sarah asi nevydržala a rozbehla sa za Porhosom. Obi dvaja kňučali, ňufáčiky si tlačili k sebe. Ale starého a nevrlého pána Smootha to len viac popudilo. Okamžite k nej pribehol, chytil ju za srsť, zdvihol a šmaril ňou o zem preč od Porthosa. Už nevládala ani kňučať. Len ostala ležať. Pán Smooth na mňa zašomral niečo podobné ako že si mám toho svojho blbého psa priväzovať na remeň, agresívne postavil Sarah na nohy, kopol do nej aby sa pohla a odkráčal s ňou. Judy to nechápala. Veď Porthos bol predsa priviazaný!
Raz v noci bolo Judy hrozne teplo. Otvorila si okno a zase ľahla spať. Už skoro zaspávala keď začula tiché kňučanie. Ozývalo sa z vonka. Vyklonila sa von oknom. Myslela si že to bude Porthos ktorého zabudla pustiť na noc dnu ale mýlila sa. Pred bránou stál pes. Veľkosťou sa nepodobal na Porthosa. Bol menší. Mal skôr postavu ako... Sarah! Obula si papuče a vybehla von. Otvorila bránku. Sarah hneď vbehla dnu.
„Čo tu robíš Sarah? Nemala by si ísť domov?“ pýtala sa Judy skôr sama seba ako jej.
Vtedy si všimla že Sarah kríva. Ten blbec jej ublížil, hovorila si v duchu. Nemohla tú malú chudinku poslať naspäť k tomu tyranovi. Vzala ju do náručia. Odniesla ju domov do tepla. Celá sa triasla. Judy zobudila mamu. Najprv sa zhrozila ale keď jej vyrozprával všetko čo sa dialo sa ich spoločných prechádzkach, dovolila jej si ju nechať. Odviezli ju k zverolekárovi. Mala zlomenú nôžku. Pán Smooth si ju od nich nikdy nepýtal naspať. Bol rád že ju nemusí mať na starosti.
„Sarah, Porthos, ku mne!“ zakričala.
Sarah bola pri nej prvá. Dala jej keks. Zjedla ho. Pán Smooth jej asi nikdy nedával keksy tak bola vždy veľmi šťastná keď nejaký dostala.
„No, Porthos, mal by si si tuná zo slečny brať príklad. Za toto keksík nedostaneš.“ usmiala sa keď Porthos zakňučal „Ale jasné že dostaneš“
Od radosti ju zvalil na zem a začal oblizovať. Pridala sa aj Sarah. Judy sa smiala z plného hrdla.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár