Prechádzam okolo kameňov a všímam si dátumy. Okolo niektorých len prejdem, no iné si prezerám so záujmom. 1973 - 2010, 1979 - 2007 alebo 1980 - 1998. Dokonca aj 1998 - 2006. Je to smutné vidieť toľko mladých dátumov. Toľko mladých životov zhasnutých. Ale nielen tých mladých. Rovnako sú tu pochovaní aj ich starí rodičia, prastarí rodičia a takisto aj rodičia. Alebo ich deti, vnuci, vnučky. Určite by som tu vymenoval všetky možnosti rodinnej príslušnosti, a ani to nie je treba. Každý z nás, sme niečí príbuzný. Takže je to celkom jasné.
Každý z týchto kameňov však skrýva príbeh. Pod každým z nich je uložený príbeh, ktorý už nikto nebude poznať. Denníky ľudí, ktoré sú zakopané hlboko v hline a nevytiahne ich už nikto. Jedine, že by sa s nami stihol o ne podeliť. Ako aj osoba pod hrobom, pred ktorým práve stojím. Je na ňom dátum 1937 - 2007. Veľmi presne si pamätám na smrť tejto osoby a patrila medzi tie, ktoré som len veľmi ťažko rozdýchaval. Na všetky jeho príbehy, ktoré nám rozprával, na jeho skrinku múdrosti, ktorú mal uloženú vo svojej hlave, alebo jeho talent vymýšľať príbehy alebo aj rozprávky na akúkoľvek vec, ktorú ste mu povedali. A hoci si ich už ja nepamätám, tak viem, že mi rozprával rozpráku o zástrčke, o rádiu a podobne. Povedal som mu len slovo a on vymyslel. Stačila mu na to len chvíľka.
Ale hoci si toľko toho pamätám, aj tak už nebudem vedieť úplne všetko. Hroby sú ako zamknuté truhlice s cenným obsahom. Ale keď ju otvoríme, nenájdeme ho. Lebo to najcennejšie, čo skrývajú sa nedá ukradnúť, ani vziať ani nič podobné. Ostanú tam naveky.
Opúšťam to miesto plné rôznych dátumov, rokov a pozerám pomaly na jeden kameň za druhým. Je jednoduché spoznať, či je niekto len nedávno mŕtvy, alebo nie. Je vidno, komu záleží na čistote hrobu svojho blízkeho a komu nie. Ja viem ale jedno. To najkrajšie čo sme od tých ľudí mohli cítiť už nepocítime. A nikdy sa nevrátia. Musíme už chodiť bez nich.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
overexcitedgirl
8. 10.októbra 2010 23:45
aké smutné.. až mi slzy vypadli
Napíš svoj komentár