Keď som sa toho dňa vracal domov z práce a vybral schránku, našiel som tam veľmi zaujímavý leták. Nikdy som nič také predtým nevidel. Stálo na ňom: „Prajeme vám pekný deň priatelia! My sme nedávno založená organizácia „Hľadáme Výnimočných“. Máte nejaký skrytý talent? Viete robiť niečo, čo iní nedokážu. Zaregistrujte sa na našej webovej stránke www.hladamevynimocnych.sk a ak v sebe máte nejaký skrytý talent, podeľte sa oň. Sme na vás zvedaví. Každý môžeme byť výnimočný“
Ešte raz som si ho poriadne prezrel. Zamyslel som sa nad jeho obsahom. Niečo ma na ňom veľmi priťahovalo. Dostával som možnosť skúsiť svoje šťastie. Možno by sa mohol zo mňa konečne stať človek, aký som chcel byť. Celý život som síce svoje poviedky nikomu neukázal, no napadlo ma, že určite nebude vadiť, ak sa o ne podelím s nejakou organizáciou, ktorá dokáže rozoznať talent. Mohol som sa minimálne dozvedieť, či niečo vo mne skutočne je. Rozhodol som sa vyskúšať to. Po prihlásení na stránku som vyplnil všetky otázky, zadal svoje osobné údaje a poslal im svoje poviedky. Bol som zvedavý na ich reakciu. Tá ale akosi nechodila. Už som si začínal myslieť, že sa na mňa vykašľali, no o týždeň sa stalo niečo zvláštne.
Zobúdzam sa z nepríjemného sna. Chvíľu mám pocit, že ešte stále spím. Miestnosť absolútne nespoznávam. Prudko vstanem z postele. Srdce cítim až v krku. Kde som? Čo sa stalo? Ako som sa sem dostal? Je to nejaký byt, no určite nie som doma. Mám strach.
Pomaly prejdem k oknu a pozriem sa, čo je vonku. Nespoznávam jediné miesto. Uvedomím si, že som niekde vysoko v nejakom baráku, ktorý som nikdy predtým nevidel. Začínam mať riadny strach. Ocitnem sa na neznámom mieste a vôbec si nepamätám ako som sa tam dostal. Našťastie nie som k ničomu pripútaný a ani sa nezapne televízor s odkazom, že nejaký šialenec si so mnou chce zahrať zvrátenú hru ako v horore. Zdá sa, že mi nič nehrozí. Poobzerám si miestnosti. V kuchyni nájdem prestreté raňajky s odkazom: „Milý pán Juriga! Ničoho sa nebojte. Nič sa vám nestane. Najedzte sa, upokojte sa a čoskoro sa všetko dozviete. Pošleme za vami niekoho, kto vám všetko vysvetlí.
Síce sa mi to všetko absolútne nepáči, no nechce sa mi voči nikomu priečiť. Zjem svoje rohlíky s maslom a syrom a rovnako vypijem svoj pripravený čaj. Už som zvedavý o čo tu vlastne ide. Posadím sa do kresla a zapnem telku. Naladím si Joj-ku a začnem pozerať reprízu Paneláku. Po chvíli sa otvoria dvere a vstúpi do nich asi tridsaťročná žena. Červené vlasy má zviazané do chvosta, jej hnedé oči na mňa pozerajú a na tvári ten typický falošný úsmev. Určite ju absolútne neteší, že ma dostala na starosti a má navyše robotu. Poznáme to. „Dobrý deň pán Juriga.“ pozdraví ma.
„Zdravím vás.“ odvrknem jej a ďalej pozerám televíziu, pričom ju absolútne nevnímam. Nepotrebujem ničiu starosť. Jediné čo chcem je dostať odpovede na moje otázky. Ale počkám s nimi.
„ Moje meno je Martina Holečková. Mám vás na starosti. Odpoviem na akékoľvek otázky, ktoré mi položíte, no prv vám poviem pár vecí.“
„Uhm.“ odpovedal som jej a pohľad som z televízora stále nespúšťal.
„Tak teda. Všetko je vlastne úplne jednoduché. Vzali sme vás do nášho strediska, nakoľko sme u vás objavili veľmi zaujímavé schopnosti. Chceme vás tu nejaký čas pozorovať, skúmať vaše reakcie a po pár mesiacoch vás prepustíme. Nie ste tu sám. Celý tento dom je plný podobných ľudí ako ste vy. Môžete sa navzájom navštevovať, zabávať sa a podobne. Tento obytný dom poskytuje kompletný servis služieb. Zakázané sú tu jedine telefón a internet. Žiadna komunikácia s vonkajším svetom.“
„V poriadku madam.“ skočil som jej do reči. „A uvedomujete si, že mám v okolí blízkych ľudí, ktorí budú veľmi prekvapení až zistia, že som zmizol? Rád by som im povedal, že som v poriadku. Nemám na to právo?“
„Nie. Právo na telefonovanie získate jedine v prípade výnimočnej situácie a pod dozorom vášho asistenta. Vo vašom prípade som to ja. Celý hovor bude sledovaný a budeme dávať pozor, či sa nebudete pokúšať dať správu o tom, kde ste a podobne. Všetko čo sa tu deje je prísne tajné. Nesmieme do toho zasvätiť ďalšie osoby. Pochopte to.“
„Môžem dať svojim rodičom aspoň správu, že som v poriadku a nemusia po mne pátrať? Nebudem nič hovoriť. Len, že som v poriadku a hneď ako to bude možné dorazím domov.“
Zdalo sa mi, že chvíľku váha, no nakoniec ostala v tom čo mi povedala aj predtým: „Nie. Ako som povedala. Telefón, internet a podobné služby sú zakázané. Ak budeme mať pocit, že vám môžeme dôverovať, dovolíme vám zatelefonovať si. Ale zatiaľ ešte nie. Oddýchnite si, pozrite si televízor, alebo kľudne navštívte niekoho zo svojich susedov. Ale telefón vám dať nemôžem.“
„Tak choďte do čerta.“ povedal som, a môj pohľad opäť spočinul na televíznej obrazovke.
Vyzeralo to, že ju to urazilo, no napriek tomu musela ísť presne podľa predpisov. A tak splnila to, čo mi sľúbila: „Máte nejaké otázky pán Juriga?“
„Áno.“ odvetil som jej „Len dve. Za prvé, čo je na mne také výnimočné, že ste ma museli uniesť z môjho normálneho života a doviesť ma sem?
„Podľa všetkého je to vaša fantázia. Pracuje vám na plné obrátky. Oveľa lepšie než mnohým iným ľuďom. Je potrebné sa na to pozrieť. A druhá?“ spýtala sa nedočkavo?
„Na ktorom poschodí budovy sa nachádzam?“
Prvýkrát som ju videl úprimne sa zasmiať. Začala robiť pokroky. „Ste ubytovaný na trinástom poschodí tejto budovy. Trináste poschodie je venované práve ľuďom, ako ste vy. Ak je to teda z vašej strany všetko, nechám vás v kľude. Určite sa ešte uvidíme.“ povedala, vyšla von z „môjho“ bytu a zavrela za sebou dvere.
„Bol by som radšej, keby sme sa nikdy nestretli.“ zamrmlal som potichu, keď už bola preč a venoval sa opäť televízii.
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
whiteflower
11. 5.mája 2010 15:24
dobree
3
tak tak, super zatial Len dúfam, že ho teraz ako nevyhlásia za nezvestného alebo také niečo..
4
Zacalo to tak, ako keby si vazne rozpraval o sebe... a potom toto... no pekne, pekne
6
Vedela som, že keď sem po dlhšej dobe prídem budem mať určite čo čítať a nemýlila som sa idem hneď na ďalší diel
Napíš svoj komentár