„Tak ty si docestoval?“ pozrela na mňa akosi nedôverčivo. „Mňa osobne uniesli. Už som tu pár mesiacov.“
„Nemyslel som to doslovne.“ odvetil som jej a potom pokračoval, „Vysvetlíš mi prosím ťa, čo sa tu vlastne stalo? Ja vôbec neviem čo tu robím. Ako som sa sem dostal, čo bolo včera a vôbec sa akosi vo všetkom strácam. Prečo sme sa tu vlastne ocitli?“
„Zrejme si sa zaregistroval na internetovom portáli spoločnosti – „Hľadáme Výnimočných.“ Všetko ide len cez nich. Hľadajú ľudí s nejakým výnimočným talentom v nejakej oblasti, aby ho začali skúmať. Ja mám v sebe malú schopnosť telepatie a samozrejme osobu, ako som ja si nemohli nechať ujsť. Čím si ich zaujal ty?“ spýtala sa so záujmom. Neviem prečo, ale začínal som mať pocit, že tejto dievčine môžem veriť, lebo je v podobnej situácii ako som aj ja. „U mňa je to moja fantázia. Síce celkom nechápem ako to myslia. Ja si myslím, že každý máme určitú dávku fantázie, ktorú sa snažíme ukázať. Podľa mňa to nič zaujímavé nie je.“
„Oni majú na to ale zrejme iný názor. Zrejme ich zaujíma, ako môže dospelý človek mať takú fantáziu. Vieš, uvedom si jedno. Komu fantázia pracuje najlepšie? Čo myslíš?“
„Deťom.“ odpovedal som bez rozmýšľania.
„Správne. A pozri sa na seba. Máš pocit, že ty patríš ešte medzi deti? Koľko máš? 20? V takom čase už ľudia začínajú viac myslieť na seba, na budúcnosť a na prachy. A nie snívať a mať hlavu v oblakoch. Všetko je to o tom, čo si myslia oni. Tvoj názor ich absolútne nezaujíma. To si uvedom. Počuj, máš rád triky?“ opýtala sa odrazu celkom nezvyčajnú otázku.
„Ale jasné. Dúfam, že mi predvedieš nejaký čo ešte nepoznám.“ usmial som sa na ňu a ona mi na to venovala svoj prvý úsmev. Pozvala ma ďalej. Usadila ma u nej v kuchyni a predo mňa postavila balíček sedmových kariet. Pokračovala: „Mysli na jednu kartu. Ktorúkoľvek. Ja ju určite vytiahnem.“ Prekvapilo ma to, ale podvolil som sa jej a myslel na jednu z kariet. Moju obľúbenú. Srdcovú sedmu. Mal som ju najradšej, lebo vždy keď sme hrali starého známeho „Farára“ mohla vrátiť do hry. Michaela ma chvíľu sledovala a následne vzala balíček zo stola. Chvíľku v ňom prechádzala a pozerala karty, až nakoniec jednu vytiahla a postavila ju predo mňa. Nemohol som tomu uveriť. Bola skutočne tam. Srdcová sedma. Prekvapene som na ňu pozrel a spýtal sa: „Ako si to spravila?“
Usmiala sa a odvetila. „Malá štipka telepatie. Pre toto som sa tu ocitla. Najprv som to natočila na video, no ľudia si mysleli, že som sa s danou osobou dohodla. Preto o niečo neskôr prišli za mnou a rozhodli sa ma vyskúšať. Uverili mi až potom. Ubehli možno dva týždne a ocitla som sa tu. Už to budú asi 4 mesiace.“ povedala mi a pohľad uprela na zem. Spomienky na domov ju zrejme začali dosť ťažiť.
A tak som si našiel prvú kamarátku. Miška vyzerala byť veľmi inteligentná, no svoju schopnosť podľa všetkého nikdy nejako nechcela využiť. Jej stačilo, že poznala kartu, na ktorú myslel človek sediaci oproti nej a vytiahla ju z balíčku. Potom mi povedala: „A teraz mi predveď niečo ty. Niečo celkom obyčajné. Ako najlepšie využívaš svoj talent fantázie?“
„To mi neuveríš, ale vymýšľam malé poviedky.“
„Naozaj?“ povedala prekvapene a následne pokračovala: „Skús mi nejakú teraz napísať. Pre mňa. Čo zo mňa cítiš. Alebo niečo podobné. Čokoľvek ťa napadne. A využi svoju fantáziu. Ako sa vlastne voláš?“
Po chvíli som si až uvedomil, že sedíme vedľa seba, no ani som sa nepredstavil. „Prepáč mi. Ja som Michal. Michal Juriga.“
„Vidíš, ty Michal, ja Michalea. Tak Mišo, poprosím ťa o jeden príbeh. Teraz. A píš prvú vec čo ťa napadne. Celkom spontánne. Ako keby tu nebol nikto. Ja potom ten príbeh schovám tak, že ho nikto nenájde.“
Nevedel som, čo si o tom mám myslieť. Akosi sa v mojom vnútri začali otvárať dvere, ktoré nútili pravú ruku, aby začala písať. A pomaly som rozoznával prvé slová:
MYŠLIENKY VÄZENKYNE
Väzenie nemusí byť vôbec malý priestor, ktorý hradia mreže. Pre Michaelu Martinákovú to bol živý dôkaz. Žila jednoduchý život so svojim priateľom Petrom, s ktorým už plánovali svadbu. Jej väzenie bola obyčajná spoločnosť s názvom „Hľadáme Výnimočných“. Veľmi rada predvádzala kúzla s kartami. Jej posledné bolo, že uhádla kartu, na ktorú myslel jej oponent. Práve týmto trikom ich chcela ohúriť, čo sa jej aj podarilo. Lenže ako odmenu ju uniesli a niekoľko mesiacov držali v budove na trinástom poschodí, kde žila ako vo väzení. Jej najlepším priateľom bol jej plyšový maco Brumko. Jemu zverovala všetky svoje tajomstvá a myšlienky.
Po chvíli som prestal písať. Akosi som nevedel čo ďalej. Niečo ešte chcelo ísť von, len ešte bol čas. Príbeh o Michaele potreboval dozrieť. Tá si ten kúsoček, čo som stihol dať dokopy vzala zo stola a pomaly si ho prečítala. V prvých sekundách jej na tvári žiaril úsmev, no pri konci akosi zvážnela a prekvapene na mňa pozrela. Nerozumel som ničomu. Akoby sa celé naše priateľstvo rozplynulo. To som aspoň čítal z jej tváre.
„Môžem sa ťa niečo opýtať? K tomu začiatku teda. Vieš, niečo ma tu dosť zarazilo.“
„A o čo ide? Nahnevala si sa na mňa? Mám skúsiť napísať niečo iné?“
„Nie! Nie.“ povedala rýchlo, no pôsobilo to na mňa dosť neúprimne. Niečo mi stále nepovedala. A čoskoro som sa to aj dozvedel. „Ja som ti nespomínala, že mám plyšového maca. Behom nášho rozhovoru o tom nepadlo ani slovo. A ty si tu napísal, že môj jediný priateľ bol plyšový maco Brumko. A vieš, že si napísal úplnú pravdu? Že každé jedno slovo je pravdivé? Keby si tam nedal tie posledné dve vety, tak by som ti uverila, že si to vymyslel podľa toho čo som ti povedala a ukázala. Ale takto začínam mať celkom iný pocit. Ako vôbec píšeš svoje príbehy Michal?“
Keby som jej len vedel niečo povedať. Lenže ja som ostal celkom mimo. Mal som odrazu silnú chuť dať si niečo poriadne silné. Niečo, čím by som zapil všetko, čo som sa práve dozvedel. Chvíľku trvalo, než som si uvedomil, že Miška sa na mňa pozerá a čaká odo mňa odpoveď. No nevedel som ako to vysvetliť: „Ja neviem. Proste dostanem nápad na príbeh a napíšem ho. Ale ešte sa mi nestalo, že by som ukázal možnosť vidieť do minulosti alebo niečoho iného. Fakt máš takého maca a pomenovala ho Brumko?“
Miška miesto odpovede prešla do vedľajšej izby a priniesla malého oranžového medveďa. Postavila ho predo mňa na stôl a nespúšťala zo mňa oči. „Toto je Brumko. Mám ho od mojich troch rokov. Jednoznačne musím povedať, že spolu so mnou vzali aj to, čo som skutočne najviac potrebovala. Čo vlastné máš u seba ty?“
„Jedine môj počítač a nejaké CD-čka. Vieš, píšem vždy len do labtopu a najlepšie sa sústredím pri svojej obľúbenej muzike. Zrejme preto, mi to priniesli so sebou. Ale internet zrejme nepôjde.“
„Nad internetom ani nerozmýšľaj. Nie sú hlúpi. Myslíš, že budú riskovať, že prezradíš niekde ich skutočnú identitu? Nebol by už dôvod, aby existovali. Ten papier s tým kúskom poviedky si môžem nechať?“
„Jasné. Kľudne. Možno ti neskôr napíšem pokračovanie. Len dúfam, že bude menej pravdivý. Vydesilo ma to, keď si mi povedala, že sa to skutočne stalo.“
„Ver tomu, že aj mňa vydesilo, keď som si uvedomila, že čítam svoj životopis, takže sme si kvit, nemyslíš?“
„Dobre. S tým súhlasím.“ usmial som sa na ňu a potom som povedal: „Už asi pôjdem. Zase sa niekedy zastavím. Čo ty na to?“
„Budem rada Miško. Tak sa maj pekne.“
„Aj ty. Ahoj.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
barbizonka
12. 5.mája 2010 13:40
najkrajší blog, aký som tu čítala:d
3
fakt dobré pokračovanie začína sa mi to páčiť, tak...rýchlo pokračuj , už chcem aj dalšiu časť
5
začínam mať pocit, že ak to takto pôjde ďalej nebudem mať už slová chvály
Napíš svoj komentár