Zlá

Ležím na posteli a píšem si svoj zápis do denníka. O tebe. Dnes to budeš ty, kto sa tu ocitne. Si zlá. Tak to o sebe hovoríš. Ale prečo? Prečo sa cítiš byť taká ako o sebe hovoríš? Čo ťa tak desí z toho, čo ti vravím? V čom robím chyby? Prečo nedokážem byť zlý? Kto si? A prečo mám pocit, že sme sa už videli?

Dopíšem zápis a následne sa zahľadím na biely strop mojej izby. Myslím na teba a na to všetko čo sa dnes stalo. Na to, čo v tebe vidím a čo z teba cítim. Nie. Nie si zlá. Určite nie. Si skôr niekde v rovnováhe, ktorú sa snažíš niečím zakrývať. Nerozumiem ani trochu ale prečo. Otočím sa na brucho, no myšlienky k tebe napriek tomu blúdia. Napriek tomu stále myslia na to, čo sme dnes spolu prežili...

-----------------------------------------------------------------------------------------------------

Obliekam si svoju obľúbenú košeľu, ktorú si vždy viem dokonale zladiť s obyčajnými riflami. Ešte nejakú voňavku a môžem vyraziť. Máme sa stretnúť dnes večer pod našou obľúbenou lampou. Keď pod ňou na teba zasvieti svetlo, vždy vyzeráš tak nádherne. Si proste očarujúca a vždy dokážeš vo mne otvoriť všetky zmysly. Prežívam nimi všetko naokolo. Už ťa vidím. Usmejem sa, zakývam ti a podídem k tebe bližšie.
"Ahoj Silvia. Rád ťa zase vidím." pozdravím ju.
"Ahoj Martin." povedala ticho, no s úsmevom. Akoby to bolo skutočne šťastie.
Usmieval som sa na ňu. Len to, že som ju videl mi doprialo na tvári malý úsmev. Bol som rád, keď som ju videl. Ani neviem čím to bolo. Stačil mi len jeden pohľad.
"Kam dnes pôjdeme? Či len tak sa prejsť?" spýtal som sa nesmelo. Neboli sme pár. A ani som nikdy neveril v možnosť, že by niečo také mohlo nastať. Ale vážil som si ju. Veľmi.
"Kľudne. Môžeme" súhlasila, no spozoroval som na nej mierny nepokoj. Akoby ju niečo trápilo.

"Silvi!" oslovil som ju "Trápi ťa niečo?"
Vyzeralo to, že trošku zaváhala, no nakoniec povedala: "Ničomu už nerozumiem. Prečo si ku mne takýto? Čo tým sleduješ?"
"Sledujem? Čo? O čom to hovoríš?" nerozumel som jej.
"Prosím ťa, nehraj sa. Prečo si ku mne taký dobrý? Ja nie som na to vôbec zvyknutá, aby sa ku mne niekto ku mne takto správal."
"Bolo dosť ľudí čo ti ublížilo?"
"Prosím ťa, nechaj to tak. Mám z toho zlý pocit. Neviem čo si mám o tom všetkom myslieť. Neviem či je to úprimnosť alebo len hra. Vôbec sa v tebe nevyznám a to ma štve. Lebo chcela by som veriť, že existujú aj iní ľudia, ale skúsenosti mi hovoria niečo iné." vysypala Silvia rýchlo zo seba. Jemne som sa dotkol jej pleca, no ona sa okamžite stiahla z môjho dosahu. Následne povedala len tiché "Prepáč." a už len dopovedala "Viem, že som zlá." a pomalými krokmi odišla preč.

Ostal som tam stáť a ničomu som nerozumel. Prečo si ma tam nechala? Čo som spravil? Alebo snáď nespravil? Prečo máš pocit, že si zlá, keď pritom taká absolútne nie si? Takéto otázky mi nedajú spať. Chcem ich odohnať, no stále sú tu. Ale nehnevám sa na teba. Ani nič podobné. Nech už cítim čokoľvek (a viem, že láska to nie je), mám ťa rád. Proste rád. Nie ako chalan dievča. Ako človek človeka. Ako priateľ priateľa.

A už sa znovu usmievam. Stačí mi, že ťa vidím, že na teba myslím, usmievam sa. Len minútka s tebou je dôvod na úsmev. A len pekné myšlienky na teba sú dôvodom na úsmev. Dúfam, že sa tak dokážeš usmievať aj ty. Že ti čas trávený so mnou robí radosť tak, ako robíš ty radosť mne.

(Written for @tsunade )

 Blog

8 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu