tu on strmo zletel a sadol na mramorový zraz,
Zubaté slnko ešte trocha prialo našuchoril čierne perie krásne mu tu čiernu hrivu hrialo.
Bol to havran,ktorí sa svojich štítil no svojim čiernym perím sa pýšil.
Vždy rad samotu mával na hroboch on spával,
Tu raz ako každé iné ráno sam vstaval,ale čo to zbadal niekto popolavým perím vo vzduchu mával.
Toľkej krasy ako teraz díval,každú noc sníval.
A ta krása? to popolavá holubica sa na zimnom slnku pása.
A havran? vo svojom vnútri cíti niečo aj v tej najchladnejšej zime hrejivé.
Nechápe?!čo mu v hrudi tak rastie bije,to mu srdce znovu žije.
Je zmetený,tep srdca ma odrazu ako ker šípoví vreťený.
Čoraz viac mu srdce bije a bije,jeho zamatovo čierne perie čoraz väčšmi kyslík pije.
A holubica?,tá krása nevídaná ,zrazu odletela,prečo? to čierne zlo sa ťahá ktorému v ústach krv hnije.
Potíšku a kradmo po všetkých štyroch obklúčilo havrana zadmo.
On nevníma,bez duše do diali hladí a sníva.
No osud krutý aj to sa stava,na havrana smrť máva.
Tu lasica na lov si vyšla,ku havranovi tíško,zo smrťou prišla.
Chuť dostal,pred havrana povstala,cíti jeho horúcu krv a to zvučne srdce,do havrana pazúre zabori a vraví:chuť mam na tvoje vrele srdce,a havran len mlčí,no po chvíli šepce:svoje srdce ti nedám lebo ho už nemám.
Havran pomaly v zomiera no aj v tu poslednú chvíľu žije v ňom ku popolavej holubici lásky plná viera.
Necíti bolesť to krute utrpenie,lež lásku a v mysli vidí tú popolavú krásku.
Havrania krv farbi prví sneh farbou akú má len rubín.
Už je jeho telo bezduché, .............už nežije.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár