-BLOG- NIE JE CHLAP AKO CHLAP

Chcem Vám vyrozprávať jednu zábavnú príhodu, ktorá sa mi stala pre niekoľkými mesiacmi. Je trošku dlhšia, ale stojí zato!

STREDA, stred pre niekoho pracovného, pre mňa školského týždňa. Dva dni za mnou, dva predo mnou (žiadna sláva). Náladu som si vylepšovala víkendovými predstavami a plánmi. Kamarátky mi už druhý týždeň vyspevovali ako veľmi sa tešia a prehovárali, aby som šla s nimi. Vraj majú víkendové stretnutie s nejakou partou ľudí s ktorou boli minulý rok na tábore (to, že to bol kresťanský tábor mi už akosi povedať zabudli). Ako som tak v hlave zvažovala všetky možnosti pre a proti, rozhodla som sa, že pôjdem. Aj tak by som celkom určite sedela doma, zakopaná v našej dedine (kde celkom určite skapal pes, minimálne desať). Brala som to športovo, spoznám nových ľudí

Piatok večer, stretávanie...

!(Podotýkam, že počas celého víkendu som bola odrezaná od sveta, pretože tam nebol signál)!

Bolo už jedenásť večer, miestnosť plná báb. Áno ,LEN báb! Bolo ich tam asi dvadsať. Objímali sa, pišťali, híkali, AFEKTOVALI! A boli divné! Fakt divné! To bol prvý moment keď som si uvedomila, že tieto baby asi v piatok/ sobotu večer idú radšej do kostola ako baru. Skoro sa mi odkysličil mozog, keď na mňa vybehli s informáciou, že za 5 minút bude večerná modlitba ruženca. Nemám nič proti týmto veciam, ale víkend som si určite nepredstavovala s ružencom v ruke. Okamžite som zavolala tie dve (presne tie, “prehováračky“) a spýtala sa, čo sú to vlastne za ľudia a akého typu bol ten ich slávny tábor. Kresťanský tábor pre mládež a dospelých, ktorí hľadajú svoju cestu života.(????!!!)

Mňa v tej chvíli napadlo jediné hľadanie cesty, DOMOV! Čo najrýchlejšie!

Zabalila som to. Šla som do sprchy, spať, rozhodnutá , že zajtra pôjdem prvým busom domov. Samozrejme, vysvetliť ostatným babám, že idem domov sa mi nepodarilo. Nech zostanem aspoň do večera, na zoznamovaciu party. Premýšľala som, ako asi môže vyzerať tá ich PARTY (budú sa modliť do rytmu hudby či čo?) Nedalo sa nič robiť. Na sobotu bol pripravený výlet do Katovíc. Počas dňa som zahliadla zopár chalanov - požehnaných medzi ženami (a to myslím DOSLOVA). Keby som ich mala spočítať, kľudne by mi stačili prsty na dvoch rukách. Celý deň sme boli na nohách, buď snežilo alebo fúkal vietor. Toto počasie dopĺňalo nádherných -17 °C (deň ako stvorený na celodenný poznávací výlet mesta). Ja bez čiapky, rukavíc, tenká bunda. Odkiaľ som mala tušiť, že sa budeme trepať skoro 200km za zimou? Lebo očividne nestačilo tých našich domácich -7 °C. Bola mi taká brutálna zima, že som si na konci nášho “ úžasného“ výletu necítila prsty. Pery modré, celá premočená a premrznutá som túžila iba po horúcej sprche a teplej posteli. Moje predstavy o ideálnom zakončení dňa, ale zmarili baby. -„Zoznamovacej party sa nevyhneš.“

Prípravu na túto MEGA-SUPER zoznamovaciu party sprevádzali moje vnútorné nadávky. Načo som sa to dala nahovoriť, kde sa to trepem, ako môžem byť taká zúfalá?! Kým som vyšla z izby, stihla som vypiť tri horúce čaje, navliecť sa do niečoho, nie príliš sexi. Nemala som predsa ani tušenie, čo si oni predstavujú pod slovom PARTY. S istotou som , ale vedela, že určite nie to isté čo ja.

Na party som prišla s miernym oneskorením, obareným jazykom, hrubými , totálne asexuálnymi ponožkami (aby mi bolo teplo) a skonštatovaním - MALA SOM ZOSTAŤ DOMA. Bola som pevne rozhodnutá, že ak začnú točiť o prehlbovaní mojej viery, pôjdem domov hoci aj pešo!

Prvý dojem z tejto kresťanskej zoznamovacej party – á la SUPER MEGA DISCO party bol celkom obstojný. Baby a pár chalanov. Tancovať sa mi naozaj nechcelo, tak som si sadla na gauč. Je jasné, že bar tam nebol, voda predsa tiekla z kohútikov. Ako som sa rozhliadala, videla som partie mne neznámych tancujúcich báb, nudiacich, aj nenudiacich sa chalanov. Pár tých ľudí...nooo veď viete, v pracovných uniformách (habitoch) - zasvätených . Očami som hľadala kamarátky, bez úspechu (ako inak).

Zaujal ma celkom sympatický, sediaci chlap na gauči oproti. Vyzeral, že je sám. Ja som sa nudila a jeho výraz nepopieral, že on nie. Sem tam sa nám stretli pohľady, ja som začínala mať malú nádej, že večer neskočí naprd. Prisadla som si teda k nemu. Začali sme sa len tak rozprávať. On netancuje, ja nato nemám náladu, on sa stretáva s týmito ľuďmi často, ja prvý krát. Len tak sme kecali a zrazu som zahliadla som ako na nás zazerá rehoľná sestra. Nič som si z toho nerobila až kým sa nepostavila, cieľ jej cesty sme boli my. On ju poznal, pravdepodobne aj ona jeho. Začala sa nám vtierať do rozhovoru a potom zabila, že prečo nejdeme tancovať. Z pesničiek pre deti do sedem rokov, prešli aj ukazovačky , kresťanské a začali sa, nooo dajme tomu, že niečo ako oldies. Obaja sme zahlásili, že tancovanie určite nie. No tá sestra asi na prehrávanie zvyknutá nebola, naliehala ešte viac. Nakoniec nás zlomila a my sme sa vybrali na “parket“ (ani zďaleka sa to nedalo nazvať parket). Nechcem preháňať, ale poviem Vám už viem prečo ten chlap hovoril, že netancuje. Práve malo predo mnou premiéru najväčšie tanečné drevo aké som kedy videla. Napadlo mi, že sa asi nemôže uvoľniť a tak som ja začala viac vrtieť (aby som odpútala jeho pozornosť od okolia). Fungovalo to! Čím sme tancovali dlhšie, tým nám to šlo lepšie a lepšie. Bolo mi jedno, že ľudia okolo po nás pozerajú (ani som sa nečudovala, oni tancovali v kruhoch a skákali ako besní). Hlavné bolo, že my sme sa zabávali.

Party sa skončila, my sme sa rozlúčili s dobrým pocitom. Nedalo mi to ani spať, neverila som koho môžem stretnúť na takejto (ako sa mi zdalo) otrasnej akcii (a to bol len začiatok).

Dokonca aj ráno sa mi lepšie vstávalo. Nedeľný plán bol budíček, raňajky, omša a domov. Na raňajky som prišla tentokrát aj s babami, našli sme si voľné miesto a sadli si. Začali sme jesť, rozprávali sme sa a ja som očkom sledovala dvere či sa neukáže.

Ďalší bod programu - omša. Nechcene, ale predsa som sa donútila ísť. Sedeli sme v lavici a kým sme čakali na začiatok, poobzerala som sa či tam niekde nebude. Bolo mi dosť podozrivé, že ho nikde nevidím, ale veľmi som to neriešila. Zazvonil zvonec, začala sa pieseň, pomaly prichádzali všetci tí miništranti a kňazi. Úvodná pieseň skončila, všetci sa nastúpili a mne vtedy ZREDLO! Normálne, akoby sa v tom okamihu zastavil čas. Hádajte, kto sedel vedľa hlavného celebranta? Môj stratený tanečník z poslednej noci!!!! Bol v uniforme- zasvätených!!!! Viete si predstaviť ten pohľad ?! V tej chvíli, som sa cítila ako prvotriedna štetka. On sa len usmieval ako keby práve získal Oscara 2016 a ja som myslela, že sa od toľkej hanby prepadnem pod zem. Omšu som prežila vďaka úplnému zatemneniu mozgu. Celý čas som si stále prehrávala ten náš hriešny tanec. Stále dookola a dookola. Nahnevaná som sa šla zbaliť, o dve hodiny sme mali všetci odchádzať (chvalabohu). Ako som tak hádzala všetky veci do tašky, hlasno nadávala, niekto mi vošiel do izby. Jasné, tušíte kto. Nemôžem použiť ani jeho meno, jednoducho mi ho nepovedal (vtedy som ho ešte nevedela). A vlastne pri predstave, že sa volá napríklad brat Damián, František alebo Pavol mi prišlo ešte viac na vracanie. Hneď ako vošiel do izby v habite/ ornáte (či čo to vlastne bolo) som sčervenela ako paradajka.

- „ Takže ty si kňaz?!“

-„ Noo nie, ja som brat“

-„Aha, akože boží či čo?“

-„No, aj toho. Ty si to snáď nevedela?“

- „Odkiaľ asi? Nechcel si mi to náhodou včera povedať?“

Náš dialóg pravdaže pokračoval ďalej. Nakoniec sme si to vysvetlili a poriadne sa zasmiali.

To bol koniec naprd, úžasného, ale ja skúsenosťami nabitého víkendu.

Jedna rada pre Vás milé dámy a slečny, predtým než niekoho začnete baliť zistite si, či náhodou nemá v skrini habit alebo ornát. Záruka nadovšetko

Pozdravuje -Enn-

 Skutočný príbeh

10 4 0 0 0

Komentuj

13 komentov k blogu