Na čas, ktorý budeme konečne spolu, na žiadnu školu, výlety, na tie naše zmoty, stanovačky, noci pod holým nebom...na tajomstvá, ktoré sme nikomu neprezradili, na preplakané noci, na nezmyselne náročné cyklotúry, na leto, na nové zážitky.
Neviem kde si, ako veľmi ťa to bolelo, čo je s tebou, či ťa ešte niekedy uvidím.
Ona odišla a ja neviem kam...už nikdy mi nezdvihneš telefón, už nikdy mi nevynadáš, že kvôli môjmu meškaniu mi spadla pena na káve, už nikdy nebude patriť dvojité zvonenie tebe.
Neviem čo je horšie, či zomrieť alebo zostať tu a rozmýšľať kde asi je a ako jej je. Dnešok mal byť začiatkom našich spoločných dvoch mesiacov, no namiesto toho ju o dva dni pochovám.
Stále tomu nedokážem uveriť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
georg21
30. 6.júna 2016 23:05
Prajem Ti veľa síl...
2
nj poznam tieto pocity alebo este aj horsie ked ti ludia z rodiny umieraju ktori tu mali byt este velmi dlho ! zivot je proste na picu !
4
Čo sa jej stalo? Ale neboj, určte jej je veľmi dobre. Nebo potrebovalo anjela...
Napíš svoj komentár