počas tej nepokojnej noci.
No tvoje jemné ruky teplo sálajú,
v inej lásky náruči.
Slnko na obzore,
nikde vidieť nie je.
Nezáleží na mojom názore,
keď ho obaja už vieme.
Dážď mi chladí moju osamelú tvár,
keď samotou vo mne kričí môj hlas.
Moje márne pokusi vždy vidu nazmar,
potom skončím vo vánku vetra ako vysušený klas.
Pretože sýtosť lásky som nikdy nepoznala,
srdce mi hladom kričí.
Holubienku lásky som za tebou vyslala.
s odkazom ktorý ma ničí.
No ty obe tváre odvraciaš,
akoby som bola vzduch.
Dýkou v srdci ma opúšťaš,
akoby si strácal aj svoj sluch.
A ja padám prázdnotou,
ktorou si ma ustavične kŕmil.
Kričím naprieč slobodou,
že ten dážď ma oslobodil.
Dosť odveci...xixi
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
endre-silentname
9. 7.júla 2007 14:07
Vieš čo? Nepovedal by som, že je to odveci. Je to celkom pekná básnička. Mne sa páči.
Napíš svoj komentár