Chcel by som ti niečo povedať. Ale v hlave mám také prázdno. Mám pocit, akoby som všetko zabúdal. Všetko až do najmenších detailov. Začínam sa báť, že skôr ako jej účinok vyprchá, tak zabudnem aj na teba.
Pritom je to paradox, nemyslíš? Urobil som to preto, aby ma prestali prenasledovať spomienky. Aj keď to bolo pred skoro rokom, to čo som urobil ma prenasledovalo až doteraz. Vieš si to predstaviť? Odrazu tie hlasy navždy stíchli. Obrazy za zavretými viečkami navždy zhasli. Získal som som znova svoju vyrovnanosť, ale tým to neskončilo.
Ako sa volalo mesto, v ktorom som sa narodil? Ako sa volal môj učiteľ. Tá jazva na pravej nohe - čo sa mi to vtedy stalo? Spolu zo zvrátenosťou sa do tmy prepadajú aj spomienky na detstvo a všetky tie bezvýznamné maličkosti.
Prišiel som, pretože ti chcem niečo povedať. A bojím sa, že v tej tme skončíš každú chvíľu aj ty. Vieš Ja...
Ja, stojím tu pred dverami a bezducho pozerám na tlačidlo zvončeka. Prečo som sem vlastne prišiel? Všetko dookola mňa mi pripadá také cudzie. Nie, nie. Je to nové. A kde to vlasne som? Na tom nezáleží. Na ničom mi nezáleží. Už si ani nepamätám, kedy som naposledy cítil takýto pokoj a vyrovnanosť. Asi by som mal už ísť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár