Dnes som si cestou do knižnice uvedomil zvláštnu vec. Stretol som vyše sto ľudí. Možno aj viac, v takomto veľkom meste to nieje nič nezvyčajné. Od chvíle, kedy som vyšiel z domu. Ľudia, ktorí sa niekam ponáhľajú, a ľudia, ktorí sa niekam vracajú. Čím viac som sa blížil k centru, tým ich okolo mňa pribúdalo. A práve vtedy som si to uvedomil.
Všetci pozerali akoby skrz mňa. Napriek tomu, že som bol takmer stratený v dave stoviek ľudí, cítil som sa tak neskutočne osamelo. V tej chvíli sa na okamih spomedzi mrakov ukázalo slnko, a na chodníku predo mnou sa zjavil môj tieň. Zastavil som sa a sledoval, ako sa predĺžuje a dvíha zo zeme. Čím viac som sa k nemu priblížil, tým viac sa rozťahoval a zakrýval svet naokolo. Až kým som neprešiel cez neho a vstúpil do šerého sveta.
A nasledoval pád. Prvý pocit, ktorý som mal aj naposledy sa podobal náhlej strate pevnej zemi pod nohami a padania do strašnej šerej priepasti. Pocit, že mi na tú cvíľu, ktorá sa zdala ako večnosť prestáva biť srdce. Pocit, toho mrazivého prázdna okolo mňa. Pocit, že mi nepatrí vlastné telo, a že sledujem sám seba z niekoľkých rôznych miest súčasne. Pocity, ktoré ma v momente ochromia, a ja niesom schopný ničoho iba čakať na záchranu.
Trvalo to ešte dlhú chvíľu, kým sa tento sen začal trhať, a okolo mňa sa vynorila realita skutočného sveta. Stál som na tom istom mieste, ktoré si pamätám naposledy. A ľudia stále pozerali skrz mňa a podvedome sa mi chodníku uhýbali.
Stalo sa mi to, a ja viem, že sa mi to stane znovu. Každý pád do šera nám vtiskuje pečať neobvyklosti.
Nám neviditeľným.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
zajko30
16. 3.marca 2011 01:57
zaujímavá úvaha.........filip
Napíš svoj komentár