Zobúdzam sa vedľa mŕtvoly nahej ženy, ktorej ruky sú ohlodané až na kosť. To tak smrdí ona, pretože podľa toho ako vyzerá, tu musí hniť veľmi dlho. Ach bože, ako dlho som vlastne spal? Skoro na nič si nepamätám, len také útržky. Ako nahý kráčam po ulici so zbraňou v ruke, divné hlasy v mojej hlave, pohľady ľudí plné hrôzy a zdesenia a potom výstrel.
Izba v ktorej som sa zobudil je skromne zariadená. Postel, nočný stolík, a dvoje dvere. Jedne vedú na chodbu a druhé do kúpeľne. Nepýtaj sa ma odkiaľ to viem, sám to netuším. Na nočnom stolíku ležia cigarety. Hneď si jednu zapálim a snažím sa uvažovať racionálne. Ale nedá sa to, toto je fakt pravda. Ta mŕtvola je naozajstná. Pomaly cigaretu dofajčím a idem do sprchy. Ach bože, pohlaď do zrkadla nie je nič príjemne. Okolo úst zaschnutá krv, medzi zubami kúsky mäsa. Rýchlo si vypláchnem ústa, hodím si sprchu a idem zistiť o čo tu ide.
Otváram dvere, ktoré vedú na chodbu ktorá končí schodmi. Schody do pekla, pomyslel som si. Na stenách visia tri veľké obrazy. Nie sú to pekné obrazy. Sú na nich vyobrazený samovrahovia. Nahý obézny obesenec, žena, ktorá na streche vysokej budovy a rozmýšľa nad ukončením svojho trápenia a mladé dievča vo vani plnej červenej vody ktoré má porezanú celú ľavú ruku a v pravej drží žiletku. Obrazy sú veľké a pôsobia veľmi realisticky. Steny sú mazľavé, vlhké a červené. Nemám odvahu zisťovať prečo. Kráčam dolu starými drevenými schodmi. Na konci ma čakajú ďalšie dvere. Otváram ich a som na ulici.
Vonku je šero, ale všetko má mierny červený nádych. Vonku totiž mrholí krv. Je to nádherné. Blízko vidím budovu s jednoduchým nápisom BAR. Idem tam, možno zistím viac. Keď som vošiel dnu, zamieril som k baru, objednal si pivo a spýtal sa, kde to som.
Ja: „Kde to som?“
Barman: „Vítaj v Mŕtvom Meste synak. Tu si konečne medzi svojimi.“
A mne vtedy všetko došlo. Ako som sa celý život trápil, prežíval z dňa na deň a čakal že sa niečo zlepší, snažil sa, aby sa to zlepšilo, ale bolo to márne. Až som sa nakoniec rozhodol spáchať samovraždu. Vybral som sa nahý so zbraňou do mesta a kým ma stihol niekto zastaviť vystrelil som si svoj chorý mozog z hlavy.
A teraz som konečne tu, vo svete v ktorom sa cítim šťastný, vo svete ktorý nemá žiadne hranice a je v ňom možné všetko.
Vo svojom svete bez hraníc...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár