Len taká obyčajná....

Nebol som nikdy nejak príliš zažratý do učenia, no dostal som sa na výšku a keďže jediný na koho som sa mohol obrátiť s istotou ak som niečo nevedel bol Paľo. Bol vo štvrtáku a jeho som poznal už z volejbalu, sme v jednom družstve už pár rokov.

Ako každý som hľadal čo najjednoduchší spôsob učenia sa, dohodol som sa s ním, že mi požičia pár zošitov a ukáže pár projektov čo robil on. Takže to popoludnie sme sedeli u neho doma, pri pc a pri tom, že sme riešili školu, riešili sme samozrejme aj ďalšie veci, veď prečo sa tým zaoberať, keď sa môžeme baviť aj o športe, babách, filmoch, veď viete ako to väčšinou býva.

Práve, keď sme riešili jednej útok, ktorý by mohol zabrať, sa otvorili vchodové dvere, s buchotom sa zatresli, na to sa nedalo neobzrieť. Zrazu stálo v dverách pekné dievča, mne bolo hneď jasné, že to je jeho sestra, na matku bola príliš mladá. „Ahoj“, pozdravil som ju , bola iná ako, keď som si ju pamätal naposledy. Videl som ju predtým možno dva krát a aj to bolo pred viac než pol rokom, odvtedy sa zmenila. Vyrástla a opeknela. Aj, keď je to Paľova sestra, nemohol si odpustiť prezrieť si ju poriadne, „Ahoj“, odzdravila ma celú tu dobu stála, v tých dverách a za ňou sa škeril plagát Froda z Pána
prsteňov. „Čau dilino“, adresovala svojmu bratovi a on nezaháľal tiež, „Čau kaprík, mohla by si nás nechať? Na niečom tu pracujeme“, povedal jej na rovinu. Mne by nevadilo, keby tam ostala. „Nechceš nás predstaviť?“, spýtal som sa, s prekvapivým výrazom v tvári sa pozrel na neho, no nakoniec nemohol nesúhlasiť „No dobre“, prekrútil očami, „Jakub, toto je Soňa, moja sestra“, ukázal na ňu a potom na mňa, „Soňa toto je Jakub, môj kamoš. Už si ho isto stretla.“, predstavil nás a bolo na ňom vidno, že by bol radšej aby ani nedošla, zdvihol som sa a natiahol k nej ruku, trochu sa ošívala, no nakoniec podišla ku mne a vložila ju do mojej, potriasol som jej ňou, prehodili sme pár slov, dívajúc sa do očí ako sa patrí a ona sa nakoniec zdekovala z izby. „Takže by sme to mohli spraviť tak nie?“, spýtal sa ma Paľo, no ja som sa nenápadne díval, či ju ešte nezazriem. Ja miesto toho, aby som mu na to odpovedal, som povedal niečo úplne od veci, „Vieš, že máš peknú sestru?“, spýtal som sa ho s úškrom, no ten jeho pohľad by som nečakal. „Prestaň“, povedal Paľo, „ani na to nemysli. Je to moja sestra.“, pobavil ma, tak som pre kľud jeho duše som povedal: „No dobre, ako chceš.“ Ešte pár krát sa objavila v izbe a vzala si nejaké veci, vždy ma niečo prinútilo sa na ňu pozrieť, no veľmi nenápadne, až pri tom, keď som odcházdal som ju videl dlhšie, sedela v obývačke, nahla sa z gauča a povedala síce len strohé: „Maj sa“, no usmiala sa a ten úsmev stál za to.

Ešte pár krát sme sa stretli len tak náhodne, no nikdy sme sa nerozprávali, len sme sa pozdravili a šli ďalej. Až raz som rovno z tréningu šiel s Paľom, vziať si jednu pár DVD s filmami čo mi sľúbil, netrvalo dlho kým sme prišli k nemu, no už od dverí bola počuť hlasná hudba čo šla od nich z izby. Po tom čo sa otvorili dvere izby nastal úžasný pohľad na jeho sestru, ktorý by ma ani vo sne nenapadol.

Nahlas hrala Nirvana, ona sa točila na otáčacom kresle, vlasy mala rozpustené a pohadzovala hlavou, niekedy aj lepšie než najlepší rocker na svete. Musel som sa veľmi držať na uzde aby som sa nahlas nerozosmial, no jej brat sa o to ani nepokúsil, začal sa smiať. „Kaprík, akože o čo sa pokúšaš?“, chytil sa jej ramena a ona sa až preľakla, keď ho zbadala a bolo na nej vidno aj zmätky, keď zbadala mňa. Chytro povypínala hudbu, no Paľo sa kosil ďalej a ja som sa radšej díval do zeme, ale nedalo sa to vydržať bez smiechu, začal som sa smiať aj ja. Zadívala sa na nás oboch, červenala sa, „Ste obaja hrozní, chcela by som vedieť čo robíte vy dvaja, keď ste sami“, adresovala nám obom, „Nemohla som vedieť, že prídete“, boli jej posledné slova a zmizla z izby. „Nabudúce ti pošleme SMS“, ešte s doznievajúcim smiechom, jej povedal, keď sa o pár minút vrátila, my sme sa ešte bavili na tom čo vyvádzala, no ona si bez slova vzala mikinu a bundu a už jej doma nebolo.

Nebol som tam dlho, možno tak hodinku, hodinku a pol, kým mi vysvetlil čo som potreboval do školy, keď už som tam bol a kým mi ponachádzal všetky tie filmy. Trošku ma mrzelo, že sme boli k nej taký, no len z toho dôvodu, že sa mi páčila. Keby sa to stalo znova, tak sa smeje znova, pretože to bolo vtipné. Zbehol som dolu schodami a skoro som vrazil do Soni, ktorá čakala na výťah. Tvárila sa trochu vyhúkane z toho, že ma znova vidí, no ja som bol rád. Premýšľal som o nej a dnešok mi to len potvrdil. „Prepáč za to hore, o nedalo sa ináč. Musíš sama uznať, že by si sa aj ty smiala“, pokúsil som sa to odľahčiť, pri čom som sa usmial. „Vieš...“, začala ona, no prerušil ju signál výťahu, že je už tu, pozrela sa na výťah a ja tiež, no neotvorila ho, len sa znova pozrela na mňa, „máš pravdu, smiala by som sa.“ Usmiala sa tiež, čo trošku uvoľnilo ticho. „A ak mám pravdu povedať“, dal som si ruky do vrecka, trošku som bol nervózny, „aj ja sa správam čudne, keď som sám doma.“

Po tomto sa usmiala aj on a spýtala sa ma: „A nechceš mi povedať čo?“ Naschvál som to nepovedal, prišlo by mi to trápne, no mne tak bolo vždy doma dobre. Pokrútil som hlavou: „Teraz isto nie, no...“, na chvíľu som sa zastavil, že či to mám spraviť, je to predsa sestra môjho kamoša, no rozhodol som sa to risknúť, „ no možno niekedy hej. Teda ak by si chcela ísť niekedy so mnou von“, vyslovil som to a už som len čakal na odpoveď. Zdvihla pohľad na mňa, v tvári sa jej dalo čítať, že ju to prekvapilo, nastalo veľké ticho, keď sme tak len tak stáli, no zrazu z nej vyšlo. „Rada by som šla“, medzitým niekto privolal výťah, takže sme museli poodstúpiť od dverí, keďže chceli aj vystúpiť.

Jej odpoveď ma viac povzbudila, chcel som ju pozvať von, aspoň to vyskúšať: „A čo tak v piatok o 7 pred Margherithou?“, spýtal som sa urýchlene, no nevidel som zmysel v tom naťahovať čas. „Myslíš tento piatok U Luka?“, spýtala sa ma, z čoho som ostal zmätený. „Myslel som tento piatok, ale kde?“, nechápal som o čom to vraví. „Tam kde si povedal“, usmiala sa, otvorila dvere na výťahu. „Tak potom sa uvidíme“, povedal som a zacúval smerom ku vchodovým dverám, ona nastúpila a zmizla hore a ja som mieril domov. No tešil som sa na piatok, pretože ona bola po dlhej dobe baba čo ma zaujala viac a chcel som ju spoznať.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu