Hralo jej Funko, čo bolo viac než prijateľné. „Koľko máme asi času?“, spýtal som prisadajúc si k nej na posteľ, trebalo sa predsa oboznámiť so situáciou. „Rodičia sú v robote, brat v škole, máme dosť času“, uškrnula sa na mňa a pobozkala. Nedalo sa odmietnuť a neopätovať niečo tak nádherné a tak isto nešlo prestať len tak. Ležali sme vedľa seba a aj keby sme sa nebozkávali bolo by mi dobre. Už len jej vôňa mi privodila úsmev na tvári. Vôbec som sa nechápal a ani ju, pretože robila so mnou niečo čo som ešte nezažil. No neskúmal som to, veď na čo? Bolo mi proste fajn a to bolo hlavné.
Oddych medzi dotykmi a bozkami nám robil rozhovor a smiech. Ani jedno naše stretnutie nebolo nudné, čo sa mi páčilo. Pri ďalšej vlne po našich bozkoch a mojom pokuse okúsiť hebkosť jej pokožky a ladnosť jej kriviek pod tričkom, ktorý dopadol úspešne sa zrazu otvorili dvere bytu. Odtrhli sme sa od seba, no neboli sme veľmi rýchli, pretože medzi dverami už stál Paľo. Díval sa na nás a v jeho tvári sa dal zračiť šok z toho, že takúto situáciu by asi ani vo sne nečakal. Nastalo trápne a dosť ťaživé ticho, bolo mi jasné, že toto sa nedá vysvetliť jednoducho. Spôsobom, že som jej pomáhal rátať zuby, či určovať či potrebuje schudnúť. Tento stav prerušil až on: „To čo s ňou robíš?“, bola prvá jeho reakcia. „Zbláznil si sa? Je to predsa moja sestra!“, snažil sa mi pripomenúť to čo som vedel už dlho.
Zdvihol som sa rýchlo z postele skoro tak akoby nás načapali jej fotrovci. „Ja to viem, všimol som si to od začiatku“, bolo jediné čo som mu dokázal povedať, nevedel som čo iné mu na to odpovedať. Do tohto sa ale pridala Soňa: „Bože! Paľo, je moja vec s kým chodím“, vybehla na neho, takúto jej reakciu som nečakal, no nemohol som ju v tom nechať samú: „Mám ju rád a ona mňa tiež, to že si jej brat na veci nič nemení“, skoro akoby som sa mu spovedal a prosil o odpustenie aj keď som nič zlé nespravil. Paľo na mňa zazrel a spravil krok smerom k Soni, no tá vyskočila a objala ma. „Presne tak!“, skoro skríkla, veľmi nepríjemným hlasom. „Ale Soňa...“, chcel niečo povedať, no skočila mu do reči: „Žiadne ale, buď to budeš akceptovať alebo je to len tvoj problém“, oznámila ako hotovú vec a ešte dodala: „Mohol by si odísť? Chcem byť so svojim chalanom sama.“ Veľmi sa to podobalo na príkaz.
„Robte si čo chcete“, bola jeho reakcia na jej slová, „ale za mnou nechoď plakať, keď ti ublíži“, povedal jej, na mňa len zazrel a zmizol z bytu. „Akoby som to niekedy spravila“, povedala už do prázdna so značne podráždeným hlasom. Odišla odomňa k stolu a naliala si džús. Hlavou mi behalo len to, že nikdy by ma nenapadlo, že sa toto stane a že to Paľo až takto bude brať. Veď nie je decko, osemnásť má za sebou. Prešiel som rovno k nej a objal ju od zadu: „Budem sa starať o to aby si nemusela. Ublížiť ti naozaj nemienim“, povedal som potichšie. Položila si ruky na tie moje a stisla ich. „Verím ti“, pošepkala, cítil som ako sa o mňa oprela. Potrebovali sme to asi obaja. No ja som sa cítil o niečo lepšie, to bremeno, čo som tajil pred ním zo mňa opadlo.
Našťastie to Paľovi trvalo nie celé dva týždne kým sa zmieril s tým, že jeho sestrička nemá 15 a ja to s ňou myslím aj vážne. „Poď s nami“, naliehal som na Soňu stojac na chodbe a obímajúc ju. Nechcel som aby sme boli dnu, kde by nás videli jej rodičia. Všeličo sa dá, ale na toto som nebol až tak pripravený. „Nemôžem, sľúbila som, že pôjdem s Mončou von“, natiahla sa ku mne a pobozkala ma na pery, „nestačí toto ako cena útechy?“ Zadívala sa na mňa tými peknými hnedými očami, že sa nedalo povedať niečo iné ako: „No stačí, ale chcem ešte jeden“, odvetil som s úškrnom. Samozrejme, že ten jeden som dostal a ešte ďalšie k tomu. Jedine čo nás prerušilo bol Paľo. „Hej hrdličky, už by ste sa mohli od seba odtrhnúť, vydržíte bez seba chvíľu!“ Obaja sme sa na ňom zasmiali, dalo sa to vydržať. Tešil som sa von s chalanmi, po dlhom čase sme sa konečne dohodli. No chcel som byť aj s ňou.
Pôvodný plán ostať v bare sa zmenil a ani neviem ako sme skončili v Olympe. Plno ako vždy a zábava v plnom prúde. Trvalo to dlhšie kým sme našli voľný stôl, predsa 7 chalanov sa len tak nezmestí všade. Bolo to skoro rovnaké ako v bare, až na to, že viac hluku a viac ľudí. Tiež neviem na čo sme sem šli, aj keď tancovať ma to ťahalo. A samozrejme, že som aj šiel. Nechlascem, takže okrem pokecu som sa chcel aj dáko zabaviť, keď už sme tu boli.
Nebolo tam toľko miesta, že by som mohol mať svoj priestor, no zrazu som cítil, že sa akosi viac nedá hýbať ako predtým. Otočil som sa a presne v tej sekunde som to oľutoval. Predomnou, vlastne pomaly na mne nalepená stála Maja a usmievala sa tým jej spôsobom, keď na to dostávala všetkých chalanov v okolí. Nemôžem klamať, že mňa nie. No odkedy som bol so Soňou videl som oveľa krajší úsmev ako tento, ktorý mi teraz pripadal viac slizký ako pekný. „Ahoj“, naklonila sa ku mne ešte viac a zakričala mi pozdrav do ucha. „Čau“, odvetil som jej slušne, ale nie tak nadšene ako ona. Odtiahol som sa ďalej od nej nech má priestor a hlavne nech ho mám ja. Pre moje šťastie zamierila za mnou. Voľakedy by som to bral a je mi jasné, že polovica tých chlapov, čo na ňu čumeli by so mnou menili miesto.
Najhoršie je, že mne to bolo príjemné. Klamal by som ak by nie, no cítil som sa aj čudne, pretože sa nedalo zabudnúť na dve veci. Na to ako si Maja užívala a tvárila sa nevinne. A tak isto na Soňu, na ktorej mi záležalo viac než dosť. Kývol som hlavou, čím som jej naznačil aby sme šli dakde inde. Hlavne niekde kde sa dalo počuť. Práve tie myšlienky ma nútili sa s ňou porozprávať a vyjasniť si isté veci, ktoré mi ležali na srdci už dlhšie. Toto nie je až také veľké mesto aby sa ku mne nedostalo pár jej vyjadrený.
Najjednoduchšie bolo výjsť von, aj tak vonku postávalo pár ľudí ako vždy. No akonáhle sme sa ocitli sami vrhla sa na mňa a ani som netušil ako ma začala bozkávať. Asi pár sekúnd som jej ten bozk opätoval. Bola to automatika, ale našťastie som sa uvedomil. Prudko som sa odtiahol a „vybehol“ na nu. „Čo ti hrabe? Čo si myslíš, že robíš?“, možno by som si toto vychutnal keby som bol sám, no nie takto. „Bozkávam ťa, alebo si zabudol čo to je?“, pobavene sa zasmiala a znova sa posunula ku mne, pri čom ma pohladila po hrudi. Moja reakcia bola teraz rýchlejšia a zacúval som krok dozadu„Nezabudol som, no ja sa bozkávam so svojim dievčaťom“, pripomenul som jej, ak by náhodou zabudla. Čo mi tak pripadalo. „Bože Jakub! Chceš mi povedať, že si stále s tou šedou myškou čo ti ani nedá lebo je panna?“, jej tón bol presne tak posmešní ako vtedy, keď som chcel od nej vysvetlenie.
Mne to zvýšilo tlak, pretože urážanie Soni bolo urážanie mňa. Trebalo mi pár nadýchnutí aby som na ňu nenakričal rovno. „Hej, chodím stále so Soňou. A tá šedá myška ako ju voláš, je sto krát lepšia ako ty.“ Bolo vidno na nej rozhorčenie, stihla otvoriť len ústa kým som jej skočil do reči, „A je mi fakt jedno, že mi ešte nedala. Aspoň nedala polovici mesta tak ako ty!“, nebral som si servítky pred ústa. Už nebolo prečo sa k nej chovať s úctou a slušne.
Na nej bolo vidno, že som ju zaskočil a v prvom momente nedokázala povedať nič, no neodpustila si poznámku: „Tak si ju maj! A rob si to sám, keďže si klesol tak hlboko“, otočila sa, no prešla pár krokov a ešte zakričala: „Si chudáčik Jakub! Obyčajný chudák!“. Zasmial som sa nad tými slovami čo vravela. No neodpustil som si poznámku: „Možno som chudáčik. Ale budem mať od teba pokoj.“ Počkal som si kým zmizla, nemal som chuť ju ešte stretnúť. No taktiež som nemal náladu si pokaziť zbytok večera tým, že tam je. Vrátil som sa k chalanom, ktorý sa stihli slušne „zotnúť“ a vtedy stoja ešte viac za to. Hlavne tie spomienky a videá, takže som si bol úplne istý, že ten večer bude stáť ešte za to.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
3
dobre napisane normalne som to precitlaa az dokonca aj ked je to take dlhe...
4
Kubko...to ti vazne Maja vravela take reci? Nemam slov...No tesi ma, ze si zas uverejnil dalsiu cast komplikovaneho pribehu
Napíš svoj komentár
Ak je to naozaj tvoj VLASTNY pribeh, tak klobuk dole mas charakter !