Opieral som sa o železné zábradlie, cez hlavu som mal prehodenú kapucňu od mikini, zobral som prvú čo mi prišla pod ruku a bol som nervózny. Najradšej by som si zapálil, no nechcel som pred ňou ak by náhodou prišla. Už som nedočkavo prehadzoval nohu cez nohu, keď som zrazu začul, „Ahoj, prepáč, že meškám, no zdržala ma ešte mama“, ospravedlňujúco sa usmiala, „musela som vyvesiť prádlo, lebo ona šla ku kamoške“, trochu si povzdychla. „To nevadí, hlavne, že si tu“, usmial som sa aj a uistil, no priznám sa, v jednu chvíľu som sa bál, že sa ten môj bláznivý scenár vážne deje.
Šla predomnou, len som trochu podržal dvere, prešla cez prvú miestnosť dozadu, do tej dá sa povedať oddelenej časti. „Kam si sadneme?“, spýtala sa ma a ja som jej rovno odpovedal: „Ako ty chceš.“ Mne to bolo po pravde úplne jedno, rozhodla sa pre stôl v rohu. Bolo tu relatívne ticho, čo mi vôbec nevadilo, práveže som to privítal. Usadila sa v rohu a ja oproti nej, obaja sme si objednali, nápoje i pizzu, doteraz si pamätám, že si dala celkom jednoduchú pizzu, čo som priznám sa nečakal. Na chvíľu nastalo ticho, ktoré prerušila ona: „Raz, keď som tu bola s kamoškami, objednala som si pizzu s chobotničkami. Iba som to dala do úst, nebola som schopná to dojesť“, trošku sa striasla a mne prišla tak strašne sladká pri tom ako to rozprávala. „Bola taká zlá?“, bolo to prvé čo ma napadlo sa spýtať. „Ja vlastne neviem, ani som to neochutnala.“ Povedala mi, s úsmevom na tvári. „Tak niekedy by sme to mohli ochutnať spolu“, navrhol som, trošku vyhúkane na mňa pozrela, no nakoniec povedala: „No možno s tebou mi to bude chutiť.“ Bez slova som sa na ňu díval, usmieval sa a aj ona, aj keď nám obom pohľad zamieril niekedy inde ako na nás.
Neviem prečo ona. Poznal som ju už predtým a nikdy som neuvažoval nad tým ju niekam pozvať. Možno preto, že to bola Paľova sestra, alebo, že bola mladšia? Nie som si istý ani jedným. Alebo sa to hodí presne do výroku: Nevidíme to čo máme pred sebou, aj keby to bolo sebelepšie dobré. No ja mám asi šťastie, lebo som si všimol. Rozprávali sme sa, no bolo i ticho, no vždy len chvíľu lebo sme si vždy dokázali nájisť tému na rozhovor, jedine čo nám to prerušilo, bolo, že priniesli pizze. Páčilo sa mi ako sa usmiala
Bol som hladný, tak som veľmi nečakal aby som sa do nej pustil, no snažil som sa nejesť pahltne a ani ako prasa, aj keď niekedy, keď som veľmi hladný to tak vyzerá. No ona jedla pomaly a skoro vôbec. „Nechutí ti to?“, spýtal som sa, lebo mi to bolo čudné. „Nie, je to dobré“, povedala mi a dopovedala, „len nie som natoľko hladná“, uistila ma pohľadom aj tým, že si dala sústo do úst. Pri jedle sme toho veľa nenavraveli. Ja som ani nechcel, viac ma bavil pohľad na ňu. Niekedy sa zadívala len tak akoby do neznáma s neprítomným pohľadom vyzerala strašne sexy. Netrvalo to nikdy dlho, no priťahovalo ma to. Alebo jej zaklonenie hlavy pri čom sa zhlboka nadýchla. Možno by si každý povedal, že je to len obyčajné, no mne to tak neprišlo. Najradšej by som sa naklonil a pobozkal ju pod bradu a tak skoro sa neodtiahol. Musel som sa trochu ukludniť, aby som nemyslel len na jedno.
Koľko je hodín, som si uvedomil až vtedy, keď mi zvonenie na mobile oznámilo prichádzajúcu SMS. Otvoril som ju a prečítal si od bývalej veľmi zaujimavý text: Preťahuješ novu či si to robíš nad mojou fotkou? Len som nad tým pokrútil hlavou až vtedy som si uvedomil, že je pol desiatej. „Nechceš sa ešte prejisť či už chceš ísť domov?“, spýtal som sa pretože aj ona pozrela na mobil, po prvý krát za celý večer tak ako ja. Pozrela na mňa a bolo na nej vidieť, že by čakala dnes večer čokoľvek ale toto nie. Síce sme riešili celý večer všetko od hudby, cez filmy, školu aj volejbal. Bral som na nej aj to, že vôbec nenapadlo sa ma pýtať na bývalé, ako sa mi predtým aj stalo. „Veľmi rada sa ešte prejdem, večerná prechádzka nezaškodí“, pousmiala sa. Zaplatil som za oboch, aj keď ona protestovala a vyliezli sme von do toho chladu.
Zafúkal jemný vietor, keď smie zamierili smerom k nej domov. Ruky som si dal do vreciek, nevedel som čo s nimi. Bolo fajn ctiť chladný vzduch a sledovať vietor ako sa hrá s jej vlasmi, ktoré jej viali až do tváre. Chcel som byť pre tú chvíľu tým vetrom a dotknúť sa jej vlasov, alebo pobozkať na jej pery, ktoré ma fascinovali celý večer. Vrchná pera tenučká a to spodná plnšia. Mne sa zdalo, že sú dokonalé. Tok mojich myšlienok prerušila až jej otázka: „Prečo si ma pozval von?“, dostalo ma to na zem. Nevedel som hneď odpovedať, pretože som tú odpoveď sám nevedel. „Ani presne neviem“, začal som, „páčila si sa mi hneď ten prvý deň u vás. No čím som viac u vás bol, tým som viac myslel aj na to či ťa uvidím tiež.“
Povedal som to na rovinu, nie som veľmi z tých čo všetko v sebe dusia. Nevidím, v tom dôvod. Ak niečo chcem, tak si to predsa zoberiem, alebo sa o to aspoň pokúsim, lebo raz by som si to isto mohol vyčítať. „A to tvoje vystúpenie ma v tom len utvrdilo, že by som Ťa mal niekam pozvať“, s úškrnom na perách som to dopovedal. Zamierila smerom k jej bráne a ja som šiel teda za ňou. Vyšli sme na schodík a otočila sa mi čelom: „Som rada, že si ma pozval. Bolo mi fajn celý večer.“, dívala sa mi do očí a mne sa to páčilo. Trochu som sa naklonil, chcel som ju pobozkať, no uvedomil som si, že s ňou to nechcem pokašlať. „Mne tiež“, trochu som uhol pohľadom no znova som skončil v jej očiach, „pôjdeš aj inokedy?“ Vyšlo zo mňa s nádejou, že odpovie kladne. „Veľmi rada, ale už nemusíš čakať, kým k nám znova prídeš“, usmiala sa čo som jej opätoval, „Lepšie bude ak zavoláš, číslo už máš“, prikývol som. „Môžeš si byť istá, že zavolám“, myslel som to vážne, chcel som sa s ňou stretnúť znova. „Budem len rada ak zavoláš“, povedala no vytiahla kľúče, „ja už pôjdem. Ešte raz ďakujem za pekný večer“, povedala mi. Len som prikývol: „To ja ďakujem, tak prajem dobrú noc a pekné sny“, zaželal som jej, otvorila dvere a oprela sa o ne. „Dobrú noc aj tebe...“, odpojila sa od dverí, postavila sa na špičky, ja som sa automaticky zohol a dala mi pusu na pery, potom sa bez slova stratila v dverách. Mohol som sa len uchechtnúť nad tým všetkým, no cítiac chuť jej pier som zamieril domov s hlavou plnou myšlienok o nej.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
michellka4444
4. 11.novembra 2007 16:15
to je take dokonale ako s knizky take pekne .. romanticke
Napíš svoj komentár