Keď vyjdem na lúku, rozhliadnem sa a medzi slnečnými lúčmi kráčam ďalej do kopca po lúke, smerom k lesu.
Pes behá okolo mňa, skáče pri pokuse chytiť nejaký poletujúci hmyz a sem tam sa vyváľa po zemi. Vždy sa to snažím zachytiť foťákom, no niekedy sa postaví práve vtedy, keď sa chystám stlačiť spúšť.
A tak sa ďalej brodím záplavou lúčnych kvetov a vysokej trávy. Keď sa konečne dostanem za kopec, kde ma už nikto nevidí a ani ja nevidím do údolia na domy, zastavím a rozhliadnem sa.
Je to nádherný pohľad.
Všade okolo sú iba vrchy, lesy, lúky a na nich pasúci sa dobytok a kone. V diaľke vidno na kopci malú zvonicu a kľukatú cestu čo k nej vedie. Inde zas osamotený dom pod horou, či malé stádo ovcí. Nádhera.
Som blízko lesa, ale už bližšie nejdem, lebo nemám psa na vodítku. Zastavím a započúvam sa.
To ticho...
Neskutočné ticho...
Jediné čo ho ruší je tichý bzukot hmyzu, pes, ktorý ležiac v tráve spokojne odfukuje a občasné mékanie oviec, zabučanie dobytka či dupot koní.
My, ľudia z mesta, takmer zabúdame čo je to ticho. Skutočné ticho. Neustále žijeme v hluku alebo neprirodzenom tichu. Áno, neprirodzenom. Aj keď je večer a my zavrieme okná, stále počuť v diaľke autá, ľudskú činnosť a moc...
Sadnem si do trávy. Je to super pocit sedieť obklopená lúčnymi kvetmi a s vysokou trávou nad hlavou. Zatváram oči a zhlboka dýcham. Ach, ten rozdiel oproti mestskému vzduchu...Otvorím oči a vnímam tú krásu okolo mňa.
Spomeniem si, že v tej chvíli som zabudla na všetky problémy. Na všetky trápenia, na smútok...Akoby ich odnášal ten jemný vánok čo sa mi hrá s vlasmi.
Usmievam sa.
Chce sa mi smiať.
Chce sa mi žiť.
Cítim sa šťastná.
Už si takmer ani nespomínam aký je to, šťastie, pocit. Dlho som ho nezažila.
Premýšľam nad životom. Zrazu sa všetky trápenia zdajú byť malé a malicherné oproti tomu, čo nám život ponúka.
Veď svet je predsalen krásny...
Vychutnávam si ten pocit eufórie.
Nechce sa mi ísť naspäť. Nezáleží na tom, veď nikto nevie kde som. Zostanem ešte chvíľu. Hladkám psa a premýšľam. Myšlienky prúdia pomalšie. V hlave mi blúdia úvahy o živote...
Znova vytiahnem fotoaparát a fotím. Krajinu, psa, kvety, makro..
Mám chuť spievať. A prečo nie ? Veď tu nik nie je, teda okrem psa.
Sloboda.
Skvelý pocit, ktorý mi tak veľmi chýba... Užívam si ho. Aspoň na chvíľu...
Je čas ísť domov. Zavolám na psa, ktorému sa nechce opustiť svoje vyležané miesto v tráve. Naposledy sa rozhliadnem a zhlboka nadýchnem...
Bežím dole kopcom, pes veselo behá a poskakuje okolo mňa, a vietor sa mi hrá s vlasmi. Už vidím statok mojich starých rodičov.
Viem, že tam už čaká mama, ktorá je večne podráždená a takmer neustále na mňa kričí. Viem, že zachvíľu pôjdeme domov, do mesta, kde budem zase zavretá medzi betónovými stenami svojej izby. Viem, že je posledný deň víkendu, na druhý deň začne škola a zase ten istý stereotypný týždeň....Smútok a prázdno...
No vždy sa sem, k starým rodičom na kopanice, rada vraciam. Práve kvôli týmto mojím vychádzkam, kvôli všade prítomnej prírode a zvieratám. Skvelá príležitosť prečistiť si hlavu.
No nič, musím ísť, ale aspoň sa vždy keď mi je smutno, môžem aspoň v myšlienkach vrátiť na toto miesto..
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
arugad
8. 6.júna 2011 06:48
mám jedinú výhradu, nabudúce tomu psovi prisúď aj meno, potom z toho textu pôjde oveľa väčšie ,,teplo".
Napíš svoj komentár