Chcela by som odísť niekam preč. Ďaleko. Do prírody. Niekam, kde by som mala od všetkých pokoj, kde by neboli ľudia a táto spoločnosť.
Zastaviť...
Aspoň nachvíľu zastaviť, zhlboka sa nadýchnuť a rozhliadnuť sa. Vnímať ten pokoj a tešiť sa z maličkostí. Z tých maličkostí, na ktoré zabúdame. Zabúdame alebo nevidíme v rýchlosti, ktorou sa ženieme vpred.
Nestíham...
Všetko okolo ubieha tak rýchlo. A nezostáva nič iné, len sa tej rýchlosti prispôsobiť. Vidím, ako sa život stráca pred očami. Stráca sa v každodennom stereotype. Premrhané okamihy, hodiny, dni, ktoré sa už nevrátia späť. Prečo tých chvíľ, kedy sa snažíme vychutnať a naplno prežiť každú jednu sekundu, je tak málo oproti tým druhým ? Malo by to byť naopak.
Prestať sa pohybovať naprogramovaným pohybom, bez zmeny, neustále v tom istom kolotoči. A otvoriť oči. Poohliadnuť sa okolo seba. Stačí keď sa lepšie pozrieme a uvidíme to, čo nám uniká. Množstvo drobností, ktoré robia tento svet krajším.
Chcela by som....
....vložiť svoju dlaň do tvojej...a utiecť... Utiecť na miesto, kde by sme boli iba ja a ty.
Zavrieť oči...a len si užívať tvoje objatia. Na nič iné nemyslieť...
...byť naozaj šťastná.
Žiť a nie len prežívať...
Ale niekedy to nejde. Niekedy proste musíme...len počkať...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár