Vraj sa dá v ľudoch čítať ako v knihe, niektorí jedinci majú ten dar. Ale myslím si, že iba ten dar nestačí, že je k tomu potrebná aj určitá črta povahy skúmaného objektu. No tak či onak, nie všetci máme tento dar a teda čo ostáva nám ostatným? Riskovať všetko a dúfať, že tentokrát je to skutočné? Hrať vabank so svojimi citmi? Ísť do lásky bezhlavo, je to výhoda, či nie? Je krásne milovať a byť milovaným, ale čo ak to nie je vzájomné? Čo je potom lepšie? keď miluje jedna strana a druhá jej vracia ilúziu citu pred strachom, že by zranila alebo je lepšie poznať pravdu? Je milosrdné klamstvo vždy klamstvom? A čo keď jedna strana miluje - skutočne, vášnivo a úprimne miluje - a druhá strana vkladá ilúziu citu spojením "Milujem Ťa" len z jediného dôvodu a to preto aby si dokázalo svoju nadvládu a aby ich sebavedomie bolo povzdvihnúté pošliapaním iného?
Behom svojho života som robila prešlapy a nebolo ich veru málo. Či som na to hrdá? Och, kebyže sa dá vrátiť čas berem to všetko späť, ale bola by som to potom ešte ja? Dokážem sa zahrávať s ľudmi, niektorých "slabších" jedincom som schopná aj ovládať. Treba mi teda veriť? Je možné uveriť mojím slovám? Veľmi dobrá otázka. Ja teda i to moje "Milujem Ťa" úprimné? Tentoraz áno. Aj keď je pravda, že som to spojenie i ja použila klamlivo a nie som na to hrdá, ale čo sa stalo už späť nevezmem. Zo začiatku som si myslela, že je úprimné, no potom sa zmenilo a ja som sa rozhodla zahrať sa na mačku a myš, je síce pravda, že i druhá strana hrala tú istú hru a teda nastáva otázka, ktorá z nás bola mačka a ktorá myš? Či ma zaujíma táto otázka? Nie, na tú odpoveď už nie som zvedavá. Prečo? Je to za mnou a niekam ma to posunulo, bolo zahrávané i so mnou a ja to teda viem zmeniť. Nie som si teda istá či slovo zmeniť je skutočne tým pravým, no viem to ovplyvniť aspoň čo sa týka mňa a možno do určitej miery aj čo sa týka ostatných ľudí.
Trtkala som na školských záchodoch, niekde v školskom areály boli rodičia môjho objektu túžby, o rok sa to zopakovalo. Skúšala som to i na hajzli v Kauflande v hlavnom meste našej republiky, no bol tam príliš veľký smrad a ja mám väčšiu úctu voči mojim čuchovým bunkám ako potrebu naplnenia mojej rozkoše. Som chybná? Čo už. Skúšalo som to hocikde, s radosťou to budem skúšať i naďalej. Prečo? Napovie Vám text piesne Od Lucie, myslím, že každý z Vás vie na, ktorú ich pieseň narážam. Ľudia majú svoje potreby a tie treba naplniť a keď príde chuť je to niekedy horšie ako hurikán.
Sex, sex, sex - obyčajné trtkanie, nie že by bolo stále nevhodné, veď niekedy i to treba keď si to telo vyžaduje. Ale prečo je to po väčšine iba ten sex? Kde sa vytratilo milovanie z našich životov? Prečo ho pomaly ale isto nahrádza rýchle nadržané búšenie dvoch tiel bez skutočného splynutia, bez porozumenia dvoch tiel? Vytráca sa potreba partnera a víťazí len tá naša. NAŠE uspokojenie. Zdrvujúce, živočíšne, pravdivé.
Celému svetu jebe, nemám v pláne používať vyumelkované slovíčka a hrať sa na poslušnú dcérenku, takou nie som. Čo ma jebe? Jebe ma svet zasraný špinou, jebe ma klamstvo - pokrm nás všetkých. Tým klamstvom sme kŕmený každý jeden skurvený deň našej existencie a čo teda z nás časom vznikne? Obyčajná hŕbka mäsa, sadla, kostí a kože naplnená klamstvom. Dobrú chuť. Na raňajky, obed či večeru potrebujeme prijať s obyčajným pokrmom pre telo i kus pokrmu pre dušu. Čo sa stáva našim duševným pokrmom? Klamstvo šírené médiami, je jedno o ktoré média ide tentokrát no tak či onak je plné sračiek. Jeden doktorant z katedry DaTU v TT vyhlásil, že nechápe ako môže vysokoškolák čítať Nový čas. Plátok plný kokotín. Mal pravdu, jediné čo je v tom časopise naozaj zaujímavé je sudoku, Boh žehnaj sudoku a dlhé chvíle na hajzli s cigou. Za chvíľu mi preskočí z môjho backspace, lebo odmieta spolupracovať, myslela som si, že skapem hrdinskejšou smrťou ako prasknutím cievky v mozgu zo zúrivosti nad tlačítkom mojej klávesnice. No keď odídem dajte mi zahrať Stoj od Formy. A plakať nemusíte, klamstvo už nie je potrebné.
Prečo sú všetky diaľky modré? Vždy som mala pocit, že farba s získavanou vzdialenosťou bledne a tým pádom sa mi zdá nemožné aby v reálnom svete boli diaľky modré. Je to len ďalšia sladká veta aby sme sa mali prečo tešiť do budúcnosti? Už nenosíme ružové okuliare? Už sú pre nás lepšie modré diaľky? Dobrú chuť k tým klamstvám a zapime to fľašou nenávisti, aby sme mali lepšie trávenie.
Keď rozum spí, rodia sa príšery. Priznávam, práve som vykradla Goyu. Dúfam, že mi prepáči moju trúfalosť, no názov jeho kresby sa mi úplne hodí. A teda kto z Vás si myslí, že je to pravda, ruky hore. Kľudne aj tak Vás nevidím.
Keď rozum spí, rodia sa príšery...
Keď rozum spí, rodia sa príšery...
Keď rozum spí, rodia sa príšery...
Keď rozum spí, rodia sa príšery...
Keď rozum spí, rodia sa príšery...
Keď rozum spí, rodia sa príšery...
Keď rozum spí, rodia sa príšery...
Keď rozum spí, rodia sa príšery...
Keď rozum spí, rodia sa príšery...
Keď rozum spí, rodia sa príšery...
Vraví sa, že dvojica už je spoločnosť ale vraj trojka je väčšia zábava. Ale len pokiaľ prebieha na jednom mieste s počtom všetkých troch účastníkov. Vzťah plus jeden fungovať nemôže, nie navždy. Každé tajomstvo raz víde na povrch, skôr či neskôr.
"Jednu mám na sex a druhú preto, lebo je dobrá..." Skĺbim si čas, rozvhrnem, zapíšem do notesu a môžme fungovať. Keď mi jedna z nich vypadne nahradím ju tou druhou a naopak. Nikdy nebudem sama. Skutočne? A milujem vôbec aspoň jednu z nich? Alebo aj obe? Či už žiadnu? Keď sa zamilujeme nasadíme si ružové okuliare, aj keď iba dočasne, no máme ich. A práve vtedy nechceme uveriť ničomu, ani keď nás chcú len ochrániť a tak si lámeme srdcia naďalej. Veľa šťastia priatelia.
Opäť mi tečie krv z nosa, steká mi po perách a z brady kvapká na staré tričko. Moje staré tričko, v ktorom si farbievam vlasy. Aj tak je červené, aj krv je červená.
Dnes to bude druhý deň čo mi to napísala, napísala mi to v sms. Aspoň do telefónu mohla povedať, že je koniec. Nie, nie ona nie. a čo mám teraz? NIČ... Bez nej mám len to nič. Alebo ani to nemám? Ja neviem, nedokážem myslieť. Jediné na o som sa zmohla Bolo ísť si kúpiť fľašu a piť v parku. Sľúbila som si, že na lieky a hlavne antibiotika pijávať už nebudem, vraj sľuby sa sľubujú a ďalej to poznáme.
poznáte ten pocit, keď Vám už ani slzy tiecť nechcú? keď len tak vzlykáte do ticha a tak dúfate, že slzy začnú opäť tiecť? Tá bezmocnosť. Som bezmocná. Človek stráca čo miluje, čo nenávidí mu ostáva. Krásnu hru to s nami život hrá, priam nádhernú. Aj tak ju milujem, aj cez tú bolesť dokážem cítiť lásku. Lásku k jedinej osobe. Milujem ju, to teraz nezmením.
Chcela som na to všetko zabudnúť, och aké to bolo jebnuté želanie. Bola som bezmocná, chcela som to nezažiť, lebo kebyže to nezažijem teraz netrpím. Ale kebyže to nezažijem nebola by som šťastná, šťastná až do takej miery.
Neznášam život, lebo už Ťa nemám, no neznášam aj seba, lebo kvôli sebe Ťa nemám. Chcem nenávidieť celý svet, no nenávisť plodí len a len ďalšiu nenávisť a keby bol svet plný nenávisti vytratila by sa láska. A kebyže nemáme lásku, kebyže ja nepoznám lásku nezažila a necítila by som to čo som za čas čo som bola s Tebou cítila. Láska je krásna, len my s ňou nevieme zaobchádzať...
A milovať Ťa budem aj zajtra, tak isto ako včera ak nie aj viac... Nechcem prestať cítiť to čo cítim, lebo keď už nemám Teba, mám aspoň ten cit... A keď sa začnem mať rada, dám Vám to vedieť, pokiaľ to bude niekoho z Vás zaujímať.
Mám potrebu telefonovať, s niekym sa porozprávať, s niekym mimo tohto bytu. S niekym kto by mi povedal pár slov. Na to si bola Ty. Teda nie len na to. Ale s Tebou som telefonovávala. a zrazu nemám s kým. Stále pozorujem mobil a dúfam, že mi prezvoníš a ja Ti zavolám, tak ako vtedy. Ale to sa nestane a Ty mi nepovieš do mobilu, hádaj čo, alebo vieš čo? Vždy ma to tak vytáčalo, samozrejme, že som nikdy nevedela a Teba to tak bavilo. Kde sú tie časy? Chýba mi Tvoj hlas. naučila som sa ako tak žiť bez Tvojho tepla, či tela, bozkov, veď som nemala na výber, no mala som vtedy Tvoj hlas. a teraz...
Do očí sa mi opäť hrnú slzy, no odmietam ich vypustiť, nemám tu súkromie. Ale teraz by sa mi dalo plakať, nebolo by to tak ako včera keď som pila, keď už netiekli. Včera som opitá vravela veci čo ľutujem vravela som ich aj Tebe. ale čas sa už vrátiť nedá. A tak to už nechám tak, tak ako všetky moje ostatné hriechy a prešľapy nechám za sebou. Bolo ich mnoho a cestu ako ich napraviť nepoznám. A neostáva mi nič iné. Ak niekto z Vás kto si to prečíta a ja som mu dáko ublížila a bude vedieť ako to teraz odčiniť, ozvite sa, pokiaľ to bude v mojich silách robím pre to všetko.
To jediné čo mám sú priatelia. Mala som lásku, už ju nemám. Bude to tak aj s nimi? Opustia ma raz kvôli mne samej, tak ako Ty? Och. Mala by som sa liečiť, mala... Ale nebudem... Prečo? Neviem nechcem, asi si takáto vyhovujem, keďže poznám všetky moje vady ale zmeniť ich neviem.
Môj plán bol ísť teraz životom len takým spôsobom aby som si čo najčastejšie ukojila svoje telo, keď ducha nemôže. Najskôr by ma to vnútorne úplne zničilo, zatiaľ neviem. Ak raz vyskúšam, dám vedieť. Viete, lebo ja už neviem. Neviem čo som tu chcela písať, už neviem nič, teraz je to až skutočnosť. A tie sladké sračky ma teraz ničia. "Milujem Ťa" to moje bola pre Teba skutočnosťou. Nech skončí tá sladká pieseň v mojich ušiach, pri pomyslení na Teba je to ako nôž do srdca a niekto ním točí v rane a zväčšuje ju tým. možno soľ by bola lepšia. Páčilo by sa mi penenie. Penenie krvi v otvorenej rane. Možno dáky sykot, ten zvuk vychádzajúci z tej rany. Ako keď nasypete šumienku do vody. To je to po čom teraz túžim. je bolestivé sypať šumienku do rany? Zistíme to? Ale mohol by to byť zaujímavý pohľad, ak budem sypať oplatilo by sa to natáčať. Krv vo mne pení, no verím tomu, že by teraz len tak jemne a elegantne vytekala a nepenila. Škoda... Zajtra to bude deň, neviem, čo budem robiť, s kým to budem robiť, no aspoň jednu vec viem isto. V jedinom som si teraz na istom, viem, že to bude bez Teba.
STOP!!! stačilo, nemôžem stále len o Tebe. To nejde. vraj keď niet o čom, tak to zachráni počasie... Dnes a včera fučal nádherný vietor, včera na mňa útočili aj krupy. Mlátili ma to tváre a ten vietor. Nádhera. Trnava má výhodu, mám pocit, že moje vnútro je vypustené do ovzdušia a pretvára ho vo mňa. Kokotina? Zjavná, každý vie, že to tak nie je, ale môžem sa tak tváriť. Môžem a teda aj budem. Svoj názor, ak sa mi vráti mozog si zobrať nedám. Nie. Nie.Nie... Za nič na svete. Nikdy....
Všade samé páriky. Veľa šťastia a správneho rozhodovania, veľa lásky, to čo nemám želám Vám. Nemôžem mať všetko, len škoda, že mám pocit, že viac vecí postrádam ako mám a to čo mám ani nechcem. kebyže sa dá robiť výmenný obchod, okamžite mením. Ale nedá a tak mi nič iné ani neostáva ako... zmieriť sa s tým? Tak to mám napísať? Tak? Presne tak? Áno? Tak dobre, ZMIERIŤ SA S TÝM!!! Raz určite...
Čas. Nepriateľ ľudí.
napadla ma jedna pieseň, jedna jediná, len tá a jej slová mi chodia hlavou aj keď počúvam niečo úplne iné, ale mne to nevadí, nejde mi o podmäz ale ide mi jedine a jedinečne len o jedno jediné a to sú tie slová... tie slová...
kto vie kam nás dovedie osud a kde budem s tebou sám
kto vie kam nás dovedie osud, no ja si to vychutnám
kto vie kam nás dovedie osud a kde budem s tebou sám
kto vie kam nás dovedie osud, no ja si to vychutnám
Tieto slová mi behajú hlavou, tieto slová a kam nás to vlastne dovedie? DO PIČE, do krásnej ružovej izbičky, z ktorej sme všetci vyšli a viackrát sme tam niekoho poslali, nás tam poslali, boli sme tam často, tam ma dovedie môj osud, ale otázne je kto bude majiteľom tej pošvy.
Pila by som, kričala, jačala, tancovala, padala, rútila sa, krútila, bola všade len tu nie. Kdekoľvek len nie tu, no ani tam. Niekde inde. tam kde by som mohla vystrájať, kričať vrieskať. a kde by som mohla byť samou sebou. Keď nájdem to miesto už tu nebudem, budem tam... A budem spokojná.
Láska, láska, láska, láska, láska... to nejkrajšie čo môžme nájsť, čo nás môže stretnúť, jednoducho LÁSKA...
Raz za čas mi tvárou preletí úsmev, aj keď nemá prečo, aj keď nie som šťastná, žeby dáky svalový kŕč?
To, že nemám balkón, to že na byte fajčiť nemôžem, že musím zliezť 5 poschodí aby som si mohla zapáliť je vlastne nevýhoda vo výhode. Lebo teraz kebyže môžem fajčím jednu za druhou, tak ako v pondelok v krčme. jednu uhasila okamžite zapaľovala druhú. Tak by som fungovala i teraz, no nefungujem. Mala by som piť, no dnes som si povedala, že nepijem. Opitá budem celý víkend, budem "oslavovať" narodeniny, hrdú 21. Budem a budem a budem "sláviť" a budem na šrot, chcem byť na šrot. A na šrot budem sama, lebo nemám s kým "sláviť" viac ako sláviť budem asi zapíjať, pravdepodobne budem zapíjať a najskôr sa budem rozprávať so záchodovou misou. Aspoň, že tu máme ako tak pekný záchod. Aspoň to je dobré.
Idem si kúpiť rámik na fotku dám si tam Teba. Budem Ti vyznávať lásku, no v skutočnosti to už nezažiješ. ja Ťa ničím a tak odídem navždy. Priateľom Ti byť nemôžem, nedokážem, teraz určite. Moje "Milujem Ťa" by Ťa najskôr len ničilo a zastavovala v tom, aby si mohla ísť ďalej svojou cestou. Možno toto je naša rozlúčka. Možné je všetko. Možno raz prezvoníš a my sa budeme baviť ako na začiatku úplnom začiatku a možno sa to nikdy nestane. No ja mám teraz pocit, že musím odísť natrvalo. Aby si mohla byť šťastná nemôžeš mať nič so mnou. To vieš Ty a viem to i ja. Je jedno čo chcem ja, po čom túžim ja, vieš mne záleží na Tebe a Tvojom šťastí, so mnou si ho nemala. Ja som na začiatku vravela, že som len zlo, že len ničím a teraz mi už veríš. A teraz si to už zistila a overila si to. Urobím aspoň niečo správne v mojom živote a to to, že Teba nechám žiť. Chcela som Ti tu nepísať "ZBOHOM" no vraj to neznamená navždy a mám pocit, že u nás to bude navždy. tak sa nerozlúčim nechám Ťa tu len takto.
Práve začína nová etapa môjho života a sľubujem si, že idem učiť, že idem študovať. keď to všetko prekonám začnem si plniť sľuby čo si si dala a verím aj v to, že raz pôjdem na Island. Možno tam pôjdem rovno žiť a budem pásť ovce. Vždy som tam chcela ísť a možno by sa mi tam aj páčilo žiť, aj tak mám zimu radšej ako teplo. A to prostredie, tá krajina, tá atmosféra. keď doštudujem, ak doštudujem tam pôjdem. Zarobím si na cestu a odídem preč, ďaleko preč od všetkých a hlavne od seba. Aj keď tam budem, možno to už nebudem ja. Možno to svoje ja nechám niekde za sebou.
Asi si spíšem zoznam vecí čo chcem dosiahnúť, možno mi to pomôže nájsť si zmysel, možno, dúfam. Nejdem písať podľa dôležitosti, idem písať tak ako ma napadnú. Idem písať tak ako to cítim a ako to...
1, získať aspoň bakalára DaTU v TT
2, ak to pôjde a dokážem to tak magistra DaTU
3, vždy som aj tak chcela aj doktoranta
4, odísť na Island
5, kúpiť starého zachovalého chrobáka
6, urobiť si vodičák
7, cez celý chrbát vytetovať Melanchóliu od Durrera
8, byť lepším človekom
9, lepším priateľom
10, lepšou dcérou
11, pracovať a nech ma tá práca baví
12, ísť na dovolenku na sever Nemecka či Poľska
13, vidieť Svätú rodinu, musí to byť úžasný pohľad, veď úžasný architekt ju staval
14, naučiť sa srať na verejných záchodoch, záchod ako záchod
15, naučiť sa opäť piť tvrdý alkohol, bez pogrcania po prvom poldeci
16, prečítať kvantum kníh
17, vyznať sa v politike
18, vrátiť sa späť k umeleckej tvorbe
19, vyrásť aspoň o 10 centimetrov
20, naučiť sa prstoklad
21, navštíviť odborníka a nechať si pomôcť
22, mať sa rada
23, naučiť sa variť mnoho jedál
24, byť opäť vegetariánom
25, vedieť sa smiať aj cez slzy
26, dať si konečne odstrániť to znamienko na chrbte
27, kontaktné šošovky
28, kupovať pravidelne Notabene
29, natočiť videa, ktoré som už dlho chcela
30, dokončiť projekty čo mám rozpracované alebo len v hlave
31, okúsiť tvrdé drogy
32, nebáť sa
33, naučiť sa dokonale gramatiku
34, ovládať znakovú reč
35, navštíviť Rusko
36, isť opäť chytať ryby
37, vyrobiť si dokonalý prevlek
38, nalakovať si nechty na čierno
39, vedieť reagovať v každej situácii
40, naspamäť ovládať obľúbené úryvky z kníh a obľúbené básne
41, oholiť sa bez porezania
42, pravidelne plávať
43, uštrikovať si šál
44, vidieť mojich milovaných šťastnými
45, naučiť sa po anglicky
46, zažiť americký rozchod
47, uvidieť zázrak
48, určiť si cieľ
49, ísť za ním
50, dosiahnúť ho
BONUS, splniť aspoň to splniteľné
Už mám prečo, už len ako. asi postupne a pomaly. neunáhliť sa. Nerobiť prešľapy a zbytočne veľa chýb aby ma nevracali spať. Teraz by som išla na dáky koncert a dlho tam poskakovala a spievala, kým by telo dokázalo fungovať a potom asi spať, spať dlho a prebrať sa vyspatá so silami ísť ďalej a bojovať. a tak bojujme za svoj život, za svoj cieľ, za NÁS... bojujme, možno aj vyhráme...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
mkamka
10. 8.augusta 2011 20:27
trošku dlhé a preto som niektoré časti prečítala trošku nedôsledne, ale bolo to pekné a máš pravdu v mnohých veciach a tie tvoje sny sa mi páčia, tak nech sa ti ich aj podarí uskutočniť
Napíš svoj komentár