Láska,
Aj keď je pravda, že som Ti aj včera napísala list, tak Ti píšem ďalší. Možno Ti dám ten včerajší, možno dnešný a je aj dosť možné, že ani jeden z nich nebudeš čítať. Je totiž možné, že do toho času, kým sa stretneme Ti napíšem ďalší. Neviem prečo mám takú potrebu písať, veď vlastne píšem o ničom. Teda lepšie povedané nepíšem o ničom podstatnom.
A prečo vlastne svoje slová adresujem Tebe? Prečo nepíšem listy sama pre seba? Prečo nenapíšem list, nevypíšem obálku a nevhodím si ho do schránky? Potom ho neotvorím a neprečítam si ho? Aby som si pamätala.
Niekedy premýšľam či je vôbec možné milovať ma. Či som vôbec hodná toho, aby niekto ku mne cítil tak silný cit. Či si ho zaslúžim. Premýšľam koľko lásky bolo, koľko je a koľko bude skutočnej. Či všetko toto čo sa deje je vlastne skutočnosť. Alebo či len moje túžby víťazia a vnárajú mi do hlavy mnou vytvorené scenáre o tom aký by som chcela mať svet, môj svet, svet, ktorý som si stvorila tak, aby sa mi v ňom páčilo žiť.
Vidíš tie moje stále otázky? Samé otázky, otázky a nič viac. Odpovede nepoznám. A sama ani neviem či ich chcem poznať. Tak mnoho toho neviem a tak veľa by som chcela. Veci, ktoré by som najradšej nevedela sa dozviem, ale naopak to už nefunguje. Tomu sa vraví irónia.
Čo ak Ti budem písať mnoho listov, ktoré asi nikdy neprečítaš? Ktoré Ti nedám prečítať? Čo ak budem písať o tom čo ma napadne, len tie moje myšlienky bez zmyslu? Môžem Ti ich adresovať? Nechcem písať sama sebe. A už aj viem, že prečo. Lebo potom by bolo na mne, aby som nad svojimi slovami premýšľala. A to robím už mnoho rokov. A aj tak som k ničomu nedospela.
A tak som sa rozhodla písať Ti listy. Listy o tom čo nechcem nahlas povedať, no aj o tom čo hlasno vravím, čo kričím. Budem Ti písať slová, čo možno neuzrú Tvoje oči. Listy, ktorých sa Tvoje ruky nedotknú. Budem Ti písať láska moja.
D.
P.S.: Chcem Ti sem napísať, že Ťa ľúbim, chcem Ti to dokazovať, len neviem ako.
Druhý list – teda v skutočnosti je už piatym, ale tento Ti asi nikdy nedovolím čítať.
Láska,
Viem, že sme to už preberali, viem, že sme si povedali, že o tom už nebudeme hovoriť, že ukážeme ak to čas vyvinie a ako to všetko dopadne. Ja, len, že mám pocit, že som Ti na tú tému všetko ešte nepovedala. Mimochodom môj skutočný druhý list, bol písaný na túto tému, len neviem kam som ho založila. Celá ja.
Neviem, prečo by si ho nemala vlastne čítať, keď sme sa na tú tému zo mnohokrát zhovárali. A vždy to skončilo rovnako – smútkom, čo sa nám, obom zarýval hlboko do srdca. Už vieš o čom idem písať? O nezmyselných rozhodnutiach, o tom, že sa hráme na bohov a zisťujeme či máme právo toto všetko zmeniť, či sa môžeme zahrávať s našimi životmi a dopredu si ohraničiť trvanie tohto všetkého.
Tvoj odchod nemusí byť koncom, to že ja tu ostávam neznamená, že musí nastať koniec. Dopredu si určiť hranicu konca, už teraz vedieť dátum a čas kedy to bude naposledy možné. Vedieť, poznať ten čas, čas, čas... 20:20 koniec naposledy a možno už aj predtým dáky deň dva predtým, aby si sa stihla dať ako tak dokopy pred odchodom.
Nezmysel, kričím to dookola, i keď som to vankúšu šepkala a v očiach zatláčala slzy. Láska nezmysel.
D.
P.S.: Končím, nie preto, že mi dochádzajú slová, ale pre potrebu počuť Tvoj hlas. A usvedčiť sa, že ešte ten deň nenastal.
Tretí list – teda napísaný tu je to tretí list, v skutočnosti už ani neviem koľký, lebo Ti stále dáke v hlave píšem.
Láska,
Je to divné tak dlho o Tebe nepočuť. Ale povedala som si, že počkám kým sa Ty ozveš. Ale Ty stále nič a nič. Existujem ešte pre Teba? Či som už načisto mŕtva? Existujem ešte vôbec?
Tak veľmi sa premáham, aby som Ti nenapísala, stále sledujem mobil, internet, či tam nie si, či si sa neozvala. A Ty na internet chodíš, ale mne nenapíšeš a to ma utvrdzuje v tom, že som asi vážne mŕtva. Pamätáš na 11:11 a tie ostatné časy? Keď sledujem mobil, či si mi nenapísala, neprezvonila, vždy je náš čas. Ale Ty sa neozývaš a mne hlavou prúdia stále myšlienky. Či som ešte stále Tvoja jediná, alebo si ma už stihla vymeniť. Našla si niekoho lepšieho ako som ja? Ak áno ja Ti to želám, len to chcem vedieť.
Nevedomosť ma zabíja.
D.
P.S.: Aj tak Ťa stále milujem.
Štvrtý list – prvý a pritom už ani neviem koľký po našom rozchode
Láska,
Už je to tak, skončila si to. Ty si to skončila už skoro pred dvomi mesiacmi. A pozri na mňa. Ostala som zaseknutá. Ale ja sa chcem hýbať, nemôžem, nechcem, nedokážem čakať. Odmietam to.
A Ty si ďalej šťastná a ja som strávila toľké noci zamorená otázkami. Otázkami: „Prečo?“. Prečo to tak muselo byť? Bolo to vôbec niekedy reálne? Či celý čas to bol len klam? Ja som Ta ľúbila skutočne, ale čo Ty? Tak veľakrát som sa chcela opýtať, ale viem, že tá odpoveď by mi nepomohla. A ja sa potrebujem hýbať.
Prekvapuje ma, že máš stále ten náramok odo mňa, že ho nosíš. To je posledná vec, ktorú som si myslela, že by si urobila. Ja ten svoj nosím, pripomína mi Teba, to čo sme zažili. Ako veľmi sa potrebujem pohnúť. Nemôžem tu ostať stáť. To je nemožné a ja to odmietam. Nechcem a nebudem zaseknutá, urobím pre to všetko!
Ďakujem za to čo mi dala a aj za to, čo si mi zobrala
D.
P.S.: Každý list by mal mať svoje postskriptum.
Piaty a posledný list – po 5 mesiacoch po rozchode
Láska,
To oslovenie Ti už neprislúcha, no aj tak ho tam napíšem. Asi lne preto, aby som udržala formu listu. Alebo mi nikdy nezmizneš zo srdca ako tie ostatné? Nikdy som nebola schopná len tak zatvoriť dvere a ísť ďalej. Vždy mi ostávali v srdci, všetky, ktoré niečo znamenali, niečo zmenili a Ty k takým ženám môjho života určite patríš.
Sleduješ, piaty list po piatich mesiacoch od Teba. Rozhodla som sa všetko dopísať, celé „Prejavy lásky“ , predtým by si ma možno pochválila. A teraz sa to už asi ani nikdy nedozvieš. celé je to divné. Písala som Ti listy, mnoho listov, týchto päť je len úbohý zlomok toho čo všetko som Ti písala, bud na papier alebo v mojej hlave.
Keď si to tak vezmem, skutočne je čas najlepší liek na srdce. Opiť sa nepomáha, požitie drogy taktiež, teda aspoň mne nie. Asi len musím čakať a dúfať, že to čas čím skôr vylieči za mňa. Áno, som zbabelec. Dobre čítaš, ale naučila som sa s tým už žiť.
Končím tento už vlastne nezmyselný list, list o ničom, list pre nikoho. No želám Ti šťastie.
D.
P.S.: ukončím to asi jednou z mojich najromatickejších hlášok Tebe adresovaných: „Lena, ukáž kozy!“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár