V ten večer sme boli naposledy spolu pri sviečkach. Minúty rýchlo bežali,rýchlejšie než inokedy,nedali sa zastavit. V ten večer som si utrela poslednú slzu,ktorá bola pre nás. Naša láska opadla ako jesenné lístie a striasli sme aj posledné spomienky na nás dvoch.
Pamatám sa ako tažko vstal. Miestnost pretínali jeho približujúce sa kroky. Zastal priamo predo mnou. Nie,nevidela som ho zretelne,ale srdce mi našepkávalo,že je celkom blízko. So sklonenou hlavou som čakala svoj trest. Prišiel v podobe jeho teplého dotyku. Naposledy sa sklonil k mojím perám,a tak lahko ako vánok pohládza listy stromov,tak lahko ma pobozkal. Chcela som sa bránit,no uvedomila som si zbytočnost svojho odporu.
odrazu prestal a zhlboka sa nadýchol. Nepovedal nič. Nemusel. Povedali sme si už všetko svojím mlčaním,ale to najpodstatnejšie ostalo nevypovedané.
Váhavo podišiel k dverám. Chvílku by sa zdalo,že sa mu na klučke trasie ruka. Odišiel,ostala som sama v zajatí štyroch stien. Pozerám sa vokol seba a nachádzam len prázdnotu,ktorú tu zanechal jeho odchod.
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
mimi89
20. 1.januára 2010 17:42
Napíš svoj komentár