Túlala sa mestom bez ludí, premočená, neštastná.
Rozmýšľala nad tým, ako vyjadriť to, keď je človeku tak zle až ho bolí naľavo v hrudi.
Zrazu ju obostrelo hlboké zúfalstvo.
Jeho obludné rozmery jej až vyrážali dych, nikdy nič podobné nezažila. Pokúšala sa o ňu hrôzostrašná prázdnota, oceľovo mrazivá rezignácia jej svojou nezlomnosťou podrážala nohy, snažila sa jej nahovoriť, že teraz si už môže len niekde sadnúť a rozplakať sa.
Sadla si na lavičku, z kabelky vytiahla marlborku, skontrolovala mobil - nikomu nechýba.
Zapálila si a potiahla.
Ten príjemný pocit, keď nikotín zahali všetky problémy a pomaly sa vytrácajú aj trápne momenty z dneška.
Krutý život. Blbý chlap. Ubohý flirt. Ona predsa chcela viac.
Vytahuje notes plný spomienok. Staré zápisky o tom, ako ju lúbil a...srdiečko s jeho menom, spoločná fotka zlepená lepiacou páskou už aspon po 3-tí krát.
Nie. Dnes sa mu neozve prvá a nebude prosíkat.
Babička ju predsa vždy upozornovala, že chlap sa má ozvat prvý.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár