„Jasper, zlatko, som v poriadku," šepla som, keď mi Jasper tuho zovrel plecia. Vytrhla som sa zo zamyslenia a jemne som sa na neho usmiala. Hlupáčik, mal o mňa vždy taký veľký strach. Niekedy ma chránil až príliš, čo mi liezlo na nervy.
„Naozaj?" spýtal sa nedôverčivo a jemne si pritiahol moju tvár a zahľadel sa mi do očí. Sklopila som pohľad, vediac, že jeho empatií nemám šancu uniknúť.
„Neviem... Cítim, že sa niečo stane, ale neviem čo. Sú to príliš nejasné obrazy.“ Zakrútila som hlavou, snažiac sa odohnať vidinu, ktorá ma posledných pár dní prenasledovala.
„Myslíš na Bellu, však?“ povedal nežne a pohladil ma po tvári.
„Áno,“ prikývla som.
„Neboj sa, keby sa niečo malo stať, určite by si o tom vedela ako prvá,“ poznamenal. Snažil sa ma upokojiť, no mne to prišlo malinko uštipačné. Samozrejme, že by som to vedela ako prvá. Videla by som to, tak ako som videla každé jedno Bellino rozhodnutie odkedy sme odišli z Forks.
Trhalo mi srdce, keď som ju opustila, bez rozlúčky, bez vysvetlenia, no musela som to urobiť pre Edwarda. Sľúbila som mu, že nedovolím aby sa Belle niečo stalo.
Edward bol na tom rovnako zle, ak nie horšie, ako Bella. Obaja sa trápili z odlúčenia, no len on vedel ten skutočný dôvod. A aj ja.
„Stále vidím ako ju premieňam. Nechápem to,“ vyslovila som svoju najväčšiu obavu, stále hľadiac Jasperovi do očí a hľadajúc tam ten sladký pokoj, istotu, ktorú mi vždy ponúkal. Bola som vďačná za jeho dar. Bez neho by som to všetko nedokázala uniesť.
„Pretože si rozhodnutá zostať jej nablízku. Máš ju rada, inak sa to vysvetliť nedá,“ pokrčil plecami Jasper.
„Ale nikdy by som ju nepremenila čisto pre svoje vlastné dobro!“ ohradzovala som sa. „Áno, milujem ju. Je mojou najlepšiou priateľkou a veľmi ma bolí ako trpí... ale, jednoducho by som to nespravila, kým by...“
„Kým by to nebolo nevyhnutné?“ doplnil ma. Presne vedel nad čím teraz premýšľam.
„Ak by sa Belle malo niečo stať, videla by si to jasnejšie než čokoľvek, neboj sa. Ochránila by si ju.“
„Asi áno... Máš pravdu,“ povedala som napokon rezignovane. Cítila som ako na mňa Jasper pôsobí a ako obvykle, fungovalo to. Naplnil ma nevysvetliteľný pokoj. Pomyslela som si, že všetko bude v poriadku. Aj keď, ozajstný strach som prežívala práve kvôli Bellinmu nevyspytateľnému chovaniu. Okrem schopnosti chrániť svoje myšlienky mala Bella ešte jeden výnimočný dar – a to, byť nebezpečná sama sebe.
Mala takmer až nadprirodzený talent priťahovať problémy, takže bolo len zázrakom, že sa dožila osemnástky. Celkom nechápem ako sa jej to podarilo... Keď tu nebol nik, kto by ju chránil.
„Nechceš ísť nakupovať?“ navrhol mi Jasper. Snažil sa ma rozptýliť. Dokonca bol ochotný ísť so mnou, hoci nakupovanie neznášal asi toľko ako som ho ja milovala.
„Samozrejme,“ usmiala som sa. „Taká ponuka sa predsa neodmieta.“ Vyskočila som na nohy a okamžite som vyštartovala do šatníka, zvoliť si vhodné oblečenie na nákupy v L. A.
Normálne by som mala šialenú radosť z toho množstva obchodov, butikov a obrovských nákupných centier, no teraz som musela myslieť len na Bellu, tak som sa ani príliš netrápila tým, čo si oblečiem.
Vlastne, všetko, čo som mala v šatníku bolo dokonalé. Každý jeden kus látky bol dokonalý, kvalitný a predovšetkým drahý.
„Môžeme ísť, som pripravená!“ zvolala som na Jaspera a nastúpili sme do momentálne už môjho Ferrari F430. Jasper ma nechal šoférovať.
* * *
POHĽAD EDWARDA
Rozhodol som sa ísť na lov. Zakaždým, keď som už nevedel vydržať ten príšerný tok myšlienok som utekal preč, odovzdajúc sa svojim inštinktom. Bolo to to jediné, čo pomáhalo. Nemyslieť vôbec... alebo skôr, myslieť len na krv.
Zakaždým, keď som so zúrivosťou trhal nevinné zvieratá, lámal stromy alebo len ničil všetko čo sa dalo, som si uvedomoval aké som monštrum. Táto myšlienka mi neustále pripomínala aby som sa držal ďalej od nej. Pomáhalo mi to prekonať tú príšernú túžbu ju zas vidieť.. aspoň na sekundu znovu uvidieť jej tvár, sladký úsmev, dlhé hnedé vlasy rozhádzané na vankúši, keď spala. Dokázal by som na ňu hľadieť hodiny a nikdy by som sa neprestal kochať jej krásou, jej dokonalosťou. No mojou úlohou bolo ju chrániť. Predovšetkým pred sebou samým.
Obrovskou rýchlosťou som skočil po veľkom rysovi. Zviera pokojne oddychovalo pod neďalekým stromom, netušiac, že práve odtikáva jeho posledná sekunda života. Zazrel som rozšírené oči šelmy. Spamätal sa príliš neskoro. Ja som bol väčšia šelma ako on. Tá najväčšia, aká kedy chodila po svete.
Som príšera, monštrum, pomyslel som si, keď som sa ostrými tesákmi zaryl do jeho hrdla a vychutnával si ten príjemný pocit teplej krvi stekajúcej dolu mojim hrdlom.
Keď som zabil už asi dvadsať alebo tridsať zvierat, presýtený ich krvou tak, že mi bolo zo seba až zle, opäť som sa vrátil do hotela.
Úľava, ktorú som získal pri love sa okamžite stratila. Uväznený v malej izbe som si nechcene znovu začal uvedomoval, že som sám.
Neviem ako som vôbec dokázal nájsť vôľu aby som každú chvíľu nedvíhal telefón a nevolal svojej rodine. Tak veľmi mi chýbali. No dokázal som to. Už mesiac som nevedel nič nové. Žiť v nevedomosti, nevedieť ako sa má moja rodina a predovšetkým ona, bolo príšerné.
Každú jednu sekundu som na ňu musel myslieť. Nepomáhalo nič. Jej obraz mi neschádzal spred očí.
Úzkosť, ktorú som cítil sa nedá ani opísať.
Ako sa má? Čo práve teraz robí? Je v poriadku?
Myšlienky ma opäť bombardovali a spôsobovali mi nekonečné muky.
Pohľadom som zablúdil von oknom, kde v diaľke žiarila v desivej nádhere, strážiac svoje krvavé tajomstvá, veža Voltery. Nebolo sekundy, kedy by som si neprestal priať prísť tam a vrhnúť sa do rúk katom. Preto som si objednal izbu správe na tomto mieste – v Itálií.
Čakal som na chvíľu, keď mi obraz môjho anjela naveky zmizne spred očí..., keď si ju už nebudem vedieť v mysli jasne vybaviť..., keď už stratím aj to posledné čo mám – spomienky na ňu.
Možno to potrvá storočia. No v ten deň, keď uverím, že ona je len ilúziou, že nikdy v skutočnosti neexistovala, urobím ten krok a naveky ukončím svoj život – presnejšie, nechám ho ukončiť rukami Voltuirovcov.
Jednoducho nemôžem, nie som schopný, existovať vo svete, v ktorom ona neexistuje...
Moja Bella. Moja jediná láska...
POHĽAD ALICE
Stála som v malej, tmavej miestnosti, ktorú som dôverne poznala, hoci som ju videla len raz v živote.
Zrak mi padol na nástenku, na ktorej viseli rôzne rodinné fotografie, diplomy, listy a iné spomienkové predmety. Následne mi pohľad skĺzol na nočný stolík vedľa postele. Stála na ňom jediná fotografia. Obraz dievčaťa s dlhými hnedými vlasmi a tajomným úsmevom. Z jej tváre bolo zjavné, že sa nerada fotila. Typická Bella. Tak rada bola neviditeľnou. Zarazilo ma, že pri fotografií horela svieca a rám bol previazaný čiernou stuhou. Okamžite mi bolo jasné, čo sa stalo...
„Nie,“ šepla som zúfalo. V tom sa obraz zmenil.
Videla som Bellu ako píše list. Tak ako inokedy, keď písavala mne na neexistujúcu emailovú adresu, prečítala som si slová, ktoré sa rynuli spod jej roztraseného pera.
Nechcel si riskovať moju dušu... No ja ju nechcem. Nechcem ju bez teba. Na čo mi je duša, keď nemám dôvod, pre ktorý by som žila? Vzdávam sa jej. Je mi jedno, čo bude potom. Ak existuje peklo, nemôže byť horšie ako to, čo prežívam teraz a ak potom nie je nič, uvítam čokoľvek, čo ma zbaví tej bolesti...
Odpusť mi prosím...
S láskou Tvoja Bella
„Alice! Okamžite zastav!“ počula som vzdialene Jasperov hlas. Precitla som. Obrazy sa vyparili ako ranná hmla a ja som zbadala Jasperovu vydesenú tvár. Prudko som šliapla na brzdu.
„Čo sa stalo... Alice?! Si v poriadku?“ zvolal, keď nás oboch zotrvačnosť hodila prudko dopredu. Len pásy nás udržali v sedadlách.
Pozrela som sa na neho vydesenými očami, neschopná slova.
„Čo si videla?“ pochopil moje zdesenie v očiach.
Zmohla som sa len na jedno slovo. „Bella.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár