Utekám alebo skôr prepletám nohy od nikdy nekončiacej únavy.Nie až tak fyzickej ako psychickej.Bežím lesom...pred ním.Stmieva sa.Konáre stromov vyzerajú ako pazúre drakov.Tých drakov,ktorých sa ešte ľudia báli oprávnene.Nedesia ma,lebo ich poriadne ani nevnímam.Ale neustále za sebou počujem dupot tých čiernych cválajúcich kopýt a ten hrozivý dych konských nozdier.Pre strach mám doširoka otvorené tie moje vždy naivné modré oči.Snažím sa neotáčať z obavy,že sa potknem,spadnem a ten bezhlavý jazdec ma dolapí.A odnesie ma až pred ten súd,kde ma nebude súdiť Boh,ale moje spravodlivé a kruté svedomie.
Tak utekám tmavým lesom pred tým čiernym divým nebezpečným koňom,ktorý je moja minulosť a jazdec,čo ho poháňa si ty.A obaja máte na mňa obrovskú zlosť.
Utečiem raz svojej minulosti? Nájdem raz cestu z tohto prekliateho lesa? Pri poslednej otázke sa mi jedna noha prepletie cez druhú a spadnem.Pri páde sa ale usmievam.Usmievam sa trpko a zároveň ľahostajne,tak ako to vie iba žena...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár