Rodinná idylka ...

Zobudila som sa. Konečne je to tu. Dlho som čakala na ten deň. Pre môj detský rozum to bol najväčší sviatok aký mohol prísť. ,,Dnes mám 7 rokov!" preháňalo sa mi hlavou. Pozrela som sa na hodinky. Ešte len 6 hodín. Utiekla som s úsmevom na perách do rodičovskej spálne. Vždy som tam veľmi rada ráno chodila. Páčil sa mi pohľad na mojich rodičov ako driemu slabučkým spánkom. Stále som sa snažila vchádzať čo najtichšie aby som ich neprebudila. No keď som k nim ľahla, zobudili sa. Mamka sa na mňa vždy nežne usmiala, pohladila ma. Ocko krivo pozrel. Vždy sa na mňa škaredo díval, ale zvykla som si na to. Mala som ho rada aj keď sa ku mne správal zle. Častokrát som sa mamy pýtala prečo ma ocko nemá rád, ale nechcela mi odpovedať. ,,Keď budeš staršia, všetko ti vysvetlím" povedala len.

No keď som vošla do spálne dnes, ležala tam už len mamička. Nezľakla som sa lebo sa to nestávalo výnimočne. Hovorila mi, že ocko musel ísť do práce. Ja som tomu vždy verila. No dnes mi prišlo ľúto, že odišiel aj keď mám narodeniny. Najbližšie mesiace som si predstavovala, že sa na mňa aspoň usmeje. Bol by to najkrajší darček. Nechcela som si pripustiť že by na mňa mohol zabudnúť. Jednoducho súrne potreboval ísť do práce. Kde on vôbec pracoval? Nikdy mi o tom nehovoril. Nehovoril mi o ničom.

Ľahla som si do postele k mamičke. No dnes sa nezobudila. Objala som ju a pošepkala som: ,,Mami, dnes mám narodeniny." Zase nič. Odhrnula som jej vlasy z tváre a skríkla som. Do spálne vbehol ocko a šialene sa smial. Všimla som si na maminej perine krv, ktorú som predtým nevidela. Nič som nechápala. Ocko držal v ruke nôž a kričal: ,,O chvíľku pôjdeš za mamičkou!" Zamdlela som.. Ale už som sa nikdy neprebudila.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu