Slovensko
Žilina
Vidím bicykel opretý o múr pri škole, kam som chodil keď som mohol mať 7 ... Už sa na ňom ale nikto nebude voziť, žiadne deti sa tu nebudú hrať a slnko už nikdy nebude svietiť tak jasno. Nie je tu žiadna radosť, ani žiadna nádej, že to bude ako kedysi ... skôr ako sa to všetko pokazilo.
Jediné čo na tomto mieste ostalo je neukojiteľná túžba po pomste, ktorá ma pomaly ničí a ja s tým nemôžem nič spraviť.
Rok 1943
Slovensko
Žilina
302. deň po príchode armády
„A ďalej ?“
Šepol jemný hlások.
„Budeme mať krásne deti. Stačia ... dve.“
Povedal a čakal s úsmevom ako zareaguje.
„Chcem tri.“
Milo ale presvedčene povedala. V tom sa chlapec usmeje.
Okrem toho bolo počuť už len šušťanie obilia a vtáky letiace ponad pole.
„Ako povieš princezná. Á potom ... budeme bývať tu. V Žiline. Kúpim nám krásny dom pri námestí.“
Zahľadel sa do diaľky, na posledné lúče slnka a v tom dodal.
„Bude to krásne.“
„Zdá sa mi to až moc krásne. Moc krásne na to aby to bola pravda, Exipery.“
„Každá jedna vec mala počiatok vo sne ... prečo by nemohla aj táto?“
„Ty si to už doma povedal?“
„Nie … “
Chytil ju za ruku na ktorej krásne žiaril snubný prsteň. Exipery bolo meno toho chlapca, čo ju o ruku požiadal. Ten čo teraz leží vedľa nej.
Nebol to žiaden spontánny nápad a on nie je žiadny obyčajný chlapec. Láska vždy bola okolo ale nikdy sa nezmohla na viac, ako na to aby Exiperymu zamávala a šla ďalej. Proste sa chopil šance. Donedávna mal pocit, že život je jeden prepracovaný systém s pár ľuďmi, s ktorými sa len kruto zahráva. Potom stretol dievča. Silvia. Tak sa volalo. Zmenil cestu, po ktorej sa uberal. Teraz však ešte netuší ako moc sú tieto ľudské cesty, po ktorých kráčame nevyspytateľné.
„Ale … Martin to už vie.“
Dievča nadvihlo hlavu a s radosťou sa spýtalo.
„A? čo povedal.“
„No … vraj … vraj to nejako prežije, ale aj tak sa ma stále pýtal, či si to nechcem rozmyslieť.“
Dievča ho buchlo po hrudi a on sa rozosmial.
„Žartujem.“
Objal ju a pobozkal. Po chvíľke ticha, kedy hľadeli spoločným smerom, na posledné lúče slnka povedal.
„Bol šťastný.“
Na oblohu začali nastupovať hviezdy, ktoré krásne svietili. Ako ... Ako keby boli stvorené len pre tento večer. Ale stmieva sa veľmi rýchlo.
Hviezdy miznú. Jedna za druhou. Za pár sekúnd je úplná tma. A tak sa sen rozplýva.
Rok 1945
Neznáme miesto
„Najhoršie na tom je to, že to bolo v noci. Jediný, kto vedel kde práve sme, je pilot, ostatní spali.“
„To snáď nie je možné.“
„Sme len traja a nevieme, kde sme.“
Keď Exipery otvoril oči, díval sa na koruny listnatých stromov.
Bolo pod mrakom. Vypadalo to tak že každú chvíľu začne riadna búrka.
Sadol si a oprel sa o strom.
„Exipery sa prebral.“
Martin si prehodil zbraň cez rameno a prišiel k Exiperymu. Okrem neho tam bol ešte jeden vojak. Všetci traja spolu s posádkou mali doraziť k rieke Visla. Bola to podporná jednotka, ktorá mala spolu s ostatnými zabezpečiť postup spojeneckým armádam až k Berlínu a rozhodnúť vojnu. Vietor bolo počuť v korunách stromov, ktoré ich obklopovali. Kam sa pozreli okrem stromov nebolo vidno nič iné. Len traja vojaci, zničené lietadlo a hromada mŕtvych tiel.
„Udrel si si hlavu. Pri páde, možno pri zostrele.“
„Kde práve sme?“
„Nemám ani poňatia ... prežil som ja, ty a Marek.“
Marek k nim podišiel a prehovoril.
„Ahoj, mali sme spolu výcvik.“
„Áno, áno. Ty si ten, čo mal rodinu vo velení. Volali ťa Pólo.“
„Áno, to som ja, tu mi konexie asi ale nepomôžu.“
Na to sa Exipery s bolesťami zasmial a podal mu ruku.
„Ahoj.“
Exipery sa zahľadel do zeme. Úsmev pomaly zmizol. Tu pre neho nebolo miesto. V tom sa pozrel na oblohu a povedal.
„Bude pršať, mali by sme nájsť miesto kde sa schováme.“
Vonku bola zima. V skoré ráno v túto dobu býva iba pár stupňov. V daždi by hrozilo prechladnutie. Martin s Marekom sa pozreli tiež na oblohu. Exipery sa medzi tým postavil. Všetci traja stáli uprostred malej čistinky zničenej dotykom vojny. Jediné miesto v lese, kde dosiahli lúče slnka. Okolo ramena mali obviazané biele stužky. Bol to zvyk, aby pripomínal vojakom za čo bojujú, za čo idú do vojny. Za čo možno zomrú. Niekto pre vlasť, niekto pre svoju rodinu, niekto pre priateľov ... niekto pre svoju lásku. Pre nádej na jej svetlejší zajtrajšok.
Ozval sa náraz dopadu kvapky na helmu. Marek sa s prižmúrenými očami pozrel hore.
„Už začína liať. Viete čo, bežte sa schovať, ja zatiaľ nájdem nejakú zbraň pre teba Exipery.“
Marek nečakal na odpoveď a vybral sa k zničenému lietadlu.
„Ďakujem.“
Povedal Exipery. Marek zastal a po chvíľke sa otočil. Usmial sa, zahľadel sa do zeme a potom odvetil.
„To je v poriadku.“
Exipery videl ten pohľad. Ten ktorý si všimnete na každom jednom človeku ktorý sa tak díva. Marek videl aj srdcom, nie len očami. Nevidel naokolo hromadu mŕtvych tiel, ale plno ľudí, ktorý možno mali sny. Na slovo ďakujem nebol zvyknutý a možno práve preto je teraz z neho to čo je. Exipery sa zamyslene díval na Mareka ako odchádza a stráca sa v clone dymu, ktorý šiel z horiaceho kusu lietadla.
„Poď.“
Povedal s utrápením hlasom Martin, buchol Exiperyho po ramene a išiel si sadnúť pod veľký strom.
Zhodil si zbraň z ramena, oprel sa a utrel si malé slzy z očí. Exipery si tie slzy všimol.
„V poriadku?“
„Áno len ... len rozmýšľam nad tými ľuďmi.“
Martin sa díval na vojakov, na mužov, ktorý mali bojovať za skončenie vojny, ako teraz ležia nehybne za prahom smrti. Spravil hlboký nádych.
„Nie som vojak Exipery, toto nie je pre mňa.“
„Ja viem ... to nie je asi ani jeden z nás.“
„Pre toto tu sme.“
Smrkol, vytiahol si z vrecka fotku svojho dievčaťa a utrel si ďalšie slzy z oči.
„Pre nich ... “
Exipery sa zahľadel na fotku.
„Pre tých ktorých milujeme.“
Pre nich, pretože láska ktorú cítime, každý jeden z nás, pre ňu jak žijeme tak aj umierame. A je to jediná vec pre ktorú sa to aj oplatí ...
Rok 1942
Slovensko
Žilina
1. deň po príchode armády
Počet vojakov v žilne : 20
Cez husté mračná prerážali prvé ranné lúče slnka keď ešte neprebudené mesto zívalo prázdnotou.
„Zdravím.“
„Ahoj Martin.“
Exiperyho mama vždy rada videla Martina. Mala ho rada, vlastne len ťažko povedať, kto ho rád nemal. Vyžarovala z neho energia. Jeho všade prítomný úsmev bola strašne nákazlivá záležitosť.
„Už je hore?“
„Vídi po schodoch, hovoril že sa už oblieka.“
Martin sa usmial a prekročil prah dverí. Kráčal po drevených schodoch a ako vždy obdivoval tri obrazy visiace na stene. Prvý bol obraz Exiperyho brata, druhý jeho otca a tretí bol prázdny. Ten ho vždy udivoval. Po tom čo vyšiel hore otvoril dvere do izby. Len čo sa pozrel ako leží spiaci v posteli pokrútil hlavou a potom povedal:
„No tak, vstávaj, tvoja mama hovorila že si už hore.“
Exipery len vydal zvuk aby dal najavo že chce spať a prevrátil sa na druhú stranu. Martin sa postavil k oknu a odhrnul závesy aby do izby pustil príval slnka, ktorý Exiperyho oslepoval.
„Hej!“
„vstaň.“
„Mal si prísť až o deviatej.“
„Je desať.“
Na to Exipery otvoril svoje neprebudené oči a chvíľku sa mlčky díval na hodiny na nočnom stolíku ukazujúce desať hodín aj pár minút. Odokryl si perinu a posadil sa na posteľ.
„Daj mi pár minút dobre?“
„Počkám dole.“
Martin mu zavrel dvere a zišiel do kuchyne kde už Exiperyho mama nalievala čaj. Jeho mala sestra sedela za stolom v krásnych šatoch, pripravená ísť do kostola.
„Ou, dáš si čaj Martin?“
„Áno prosím.“
„Len sa posaď.“
„Ďakujem.“
Martin si sadol za podlhovastý drevený stolík oproti Exiperyho malej sestre.
„No pozrime sa, každým dňom si krajšia.“
Paula sa zapýrila. Jej malé modré oči sa rozžiarili, bola úplne ako malí anjelik. Už jej chýbali len Bledé vlasy. Exiperyho mama naliala teplý čaj do šálky.
„Tu máš Martin.“
„Ďakujem.“
Keď sa Exipery konečne obliekol, pribehol k mame, dal jej pusu na líce a zobral si kúsok pečiva zo stolíka.
„Môžeme?“
Martin sa postavil zo stoličky a dopil si posledný dúšok svojho čaju.
„Jasne, ďakujem za čaj.“
„Nie je začo.“
Exipery sa pozrel do zrkadla, schoval si krížik po otcovi pod košeľu, schmatol tenký kabát z vešiaka a otvoril dvere.
„Ideme napred, Ahojte.“
„Dovidenia.“
Ulice sa začali zaplňovať ľuďmi, ktorí chodili každú nedeľu do kostola. Dámy mali oblečené dlhé šaty a Páni obleky s klobúkmi. Ľudia v tomto meste boli prevažne veriaci. Mali pocit, že v časoch, kedy je najhoršie človek potrebuje v niečo veriť, v niečo čo mu dáva nádej a silu.
„Na záver omše by som vás chcel požiadať aby ste zostali silný. Žijeme v zlej dobe, kde sa nad nami sťahujú mračná. Treba si však pamätať, že za každým mrakom sa skrýva slnko.“
Z pohľadu, ktorý upierali na kňaza Martin a Exipery bolo vidno že Martin bol ten, koho tieto slová viac vystrašili. Možno to bolo práve tým, že Martin bol vždy väčší optimista, viac sa radoval zo života. Dalo by sa povedať, že mal toho podstatne viac ako Exipery. Sú určité veci, ktoré robia tento svet krajší, Exipery o veľkú časť prišiel, jedna malá mu ostala a tá druhá? Tú nikdy nemal. Možno práve preto mal Martin väčšie obavy. Keď človek nič nemá, nemôžu mu nič vziať. Nebojí sa. Až keď niečo dostane začne žiť v strachu, že o to príde. Ale strach je prijateľná cena za šťastie.
Rok 1945
Neznáme miesto
Les sa zahalil do tmy. Vietor a dážď ich zrážal na kolená. Kráčali už dve hodiny, potkíňajúc sa o konáre stromov a zabárajúc veľké čierne čižmy do bahna, ktoré bolo v celom lese. Len občas spoza mrakov vykukol mesiac a osvietil ich tváre zahalené kapucňou. Keď udrel blesk na zlomok sekundy bolo krásne vidno v daždi vlajúci plášť ktorý mali na sebe. Zbrane ktoré zvierali v rukách. Obrovská moc. Sekunda môže jeden život zobrať a mnohé zmeniť. Kroky pomaly ustávali. Únava dopadala na každého jedného z nich. Čas bežal. Sekundy, minúty, hodiny. Keď sa už zdalo, že začína svitať dorazili k strmému kopcu, z ktorého sa valila voda. Martin zakričal, lapajúc po dychu.
„Exipery! Toto nezvládneme. Všetci sme už unavený.“
„A čo máme robiť Martin? Ísť domov?“
Exipery sa zhlboka nadýchol.
„Len sa rozhliadni ... vidíš? Nemáme kam inam ísť.“
„Ten kopec nezvládneme!“
Exipery zhodil ruksak z pliec, hodil ho o zem a sadol si na veľký kameň.
Oprel si zbraň o strom a pretrel si čelo.
„Tam!“
Martin sa pozrel na miesto kam ukazoval Marek.
„Cesta.“
Exipery prišiel k chodníku ktorý bol schovaný na pravej strane kopca a viedol smerom hore. V tej tme ho skoro nebolo vidno, nebyť bleskov Marek by ho nezbadal. Exipery došiel ku stromu, ktorý osamotene stál. Bol viac menej do bielej farby a nemal na sebe žiadne lístie. Neobvyklé s porovnaním s ostatnými stromami v lese. Trochu to naháňalo strach. Každopádne nebolo moc veľa času zamýšľať sa nad stromami. Nie teraz.
„Je to v poriadku, prejdeme.“
Exipery sa vrátil po ruksak a zbraň, aby sa mohli vydať na cestu. Uplynula hodina chôdze a slnko začalo zaplavovať krajinu svojím svetlom. Svitalo ale strašne pomaly. Kráčalo sa stále horšie a horšie. Ťažký ruksak rezal do ramien a jeho ťarcha ich išla každú chvíľu zhodiť na zem. Mokrí a unavení. Zničení na kraji svojich síl. Tá cesta sa zdala byť nekonečná. Široká bola asi dva metre a keď sa z nej Exipery pozrel dole všimol si, že môžu byť vo výške možno 30 metrov. Všetko tam bolo poryté hmlou. Keď už konečne bolo vidno, Martin niečo zbadal. Pri zákrute bol chudý strom bez lístia. Bol to krásny pocit, keď si mohli konečne zhodiť ťažké ruksaky z pliec. Opreli ho o strom a položili si naň hlavy, aby si na chvíľku zdriemli. Spánok potrebovali. Ale ako si Marek s Martinom ukladali ruksaky k stromu, Exipery na chvíľu prestal, a potom ho hodil vedľa. Sadol si, oprel o strom a povedal:
„Vy dvaja sa vyspite, ja budem dávať pozor.“
„Ak chceš Exipery, ja to spravím.“
Ponúkol sa Martin. Nie preto že by chcel ... ale ... videl ako moc bol unavený.
„Potom ma vystriedaš, teraz si pospi.“
Martin bol moc vyslabený na odvrávanie, nemal silu hovoriť, jediné po čom túžil bolo dať si hlavu na ruksak a zaspať.
Exipery sledoval ako sa posúvajú sivé až tmavé oblaky po oblohe. Ako prelietavajú vtáky. Počúval šušťanie vetra vo veľkej tráve. Bolo to miesto kde má človek pocit že neplynie čas. Že svet sa na chvíľu zastaví a on môže robiť čo chce. Hoci aké drobnosti, ktoré chce robiť, ale príde mu to ako strata času. Ako sedel položil ruku na zem a prešiel s prstami po koreňoch stromu. Cítil ako sa brušká prstov dotýkajú mokrého dreva. Zhlboka sa nadýchol. Všetko. Všetko do seba zapadalo a robilo to atmosféru, pri ktorej si človek začne vybavovať spomienky. Chladný jemný vánok ktorý cítil na svojej tvári. Bolo to ako kedysi. Zavrel si oči a začal spomínať. Dážď ktorý jemne dopadal na jeho tvár.
„Máš aj ty niekedy chuť spraviť niečo čo vôbec nedáva zmysel?“
„Ak to nedáva zmysel prečo by si to robil?“
„Pretože chceš.“
Všade bolo cítiť mokrú trávu. Presne ako doma. Tak ďaleko ... a Exipery mu bol teraz tak blízko.
„Niekedy veci nemusia mať dôvod alebo význam ale aj tak je veľmi dôležité aby ich človek vedel spraviť.“
„Čo chceš spraviť Exipery?“
„Teraz?“
„Teraz.“
„Mám obrovskú chuť, dať si dole tričko, vyzuť topánky a bosí bežať po tejto mokrej ceste. Tak ďaleko ako budem vládať.“
„A prečo to nespravíš?“
„Myslíš že mám?“
„Choď.“
Vyzliekol si tričko, vyzul topánky a dal si dole ponožky. Potom ju pobozkal.
„Ľúbim ťa.“
„Ja teba tiež, Exipery.“
Rozbehol sa. Utekal ako len vládal. Rozrážal vietor. Kvapky vody sa rozbíjali na jeho tele. Na nohách bolo cítiť teplý mokrý asfalt. Každým jedným dopadom chodidla cítil ten náraz, ako keby pod jeho nohou zrazu vypukla obrovská energia. Každý krok bol o niečo rýchlejší. Každý odraz o niečo silnejší. Bežal po dlhej rovnej ceste a cítil sa ako Boh. Ako keby zrazu mohol dokázať hocičo. Na konci vyskočil, tak vysoko ako len vedel a obidvomi nohami dopadol veľkou silou na cestu, plnú vody, aby spravil čo najväčší náraz. Voda spravila veľký šplechot a on zdvihol ruky aby ju pri jej dopadne mohol cítiť. Potom si ľahol na zem, na cestu, do vody, ktorá ho chladila. Zatvoril oči a poddal sa tomu sladkému pocitu, že svet je len jeho. Lenže nebol.
„Exipery.“
Rozlepil rozospané oči a díval sa na Martina. Porozhliadol sa všade na okolo a všimol si, že už prestalo pršať.
„Mala by sme už ísť.“
„Dobre.“
Pretrel si svoje oči a napil sa vody. Postavil sa a po chvíľke sa znovu vydali na cestu.
„Čo spravíte ako prvé, ak sa vrátite domov?“
Spýtal sa.
Exipery sa pozrel na Martina, upierajúceho svoj zrak do zeme, a potom povedal:
„Čo spravíš ty?“
„Neviem. Možno ... možno si založím rodinu. Vojna ťa donúti dosť premýšľať o tom, čo si ešte nespravil. Alebo o tom, čo si mohol spraviť. Proste začneš uvažovať.“
„Rodinu?“
Spýtal sa Exipery, s drobným úsmevom, a potom pokračoval.
„To nemáš len tak.“
„Má pravdu, takéto veci si nemôžeš naplánovať.“
Pripojil sa Martin.
„Ja viem, ale ... no. Mám dievča. Sme spolu už dlho a myslím že ak si predstavím budúcnosť, ako raz budem mať deti, hrať sa s nimi, mať ženu a tak, tak ... myslím že v tých predstavách vidím ju.“
Siahol rukou pod nepremokavý plášť a vytiahol si z vrecka bundy fotku.
„Aha.“
Povedal a ukázal ju. Exipery zastavil, pozrel si fotku a podal ju Martinovi.
„Je veľmi pekná Marek.“
Povedal.
„Ale ... ak máš doma takéto dievča prečo si narukoval do vojny? Slovensko predsa nie je moc zasiahnuté vojnou, a ani ... neviem, máš proste niečo od čoho sa len tak neodchádza.“
„Na.“
Podal Martin Marekovi fotku a ten si ju schoval do vrecka. Marek bol chvíľu ticho a díval sa na Exiperyho.
„Rodina. Rodina, Exipery, to preto.“
Marek sa otočil a pokračoval v chôdzi, bolo jasné že to nechcel viac rozvíjať.
Rok 1942
Slovensko
Žilina
3. deň po príchode armády
Paula, Exiperyho sestra, sedela v okne, zvierala svojho medvedíka a mlčky s údivom sledovala z poza okna vojaka, ktorý sa prechádzal po námestí. Exiperyho mama nalievala čaj do troch šálok, ako každé ráno.
„Paulínka, bež zobudiť Exiperyho.“
Ešte malú chvíľu venovala pozeraniu sa na muža so zbraňou, a potom išla spraviť, čo jej mama povedala. Bol to deň ako každý iný. Exipery sa najedol, vypil čaj, a posedel chvíľu dole za stolom so svojou mamou. Poobede sa chvíľu hral so svojou sestrou a večer šiel von. A práve tam sa stalo to, čo spravilo tento deň iným od tých ostatných. Keď sa slnko pobralo za kopce a na javisko vystúpil mesiac s hviezdami, Exipery s Martinom kráčali po takmer prázdnej ulici. Žilina je v noci vážne krásne mesto. Okná boli vysvietené, bolo počuť rozhovory z hostincov a štrnganie sklenených pohárikov a veľkých džbánov.
„Chceš?“
Spýtal sa Martin s plnými ústami a Exipery mu odpovedal.
„Chutí ti jesť stále to isté?“
Martin zbožňoval koláčiky, ktoré robili na námestí, jedával ich každý deň. Chvíľu sa mlčky díval do zeme, a potom svoj pohľad vrátil na Exiperyho a povedal.
„No.“
Exipery sa začal smiať.
„Tak daj.“
„Hej nie všetko.“
Exipery mu schmatol vrecko so všetkými koláčikmi začal s nimi utekať. To boli práve pred jedným z hostincov, ktoré v noci začali prekvitať životom. Dvere sa otvorili a Exipery s Martinom stíchli. Ich pohľady sa upínali na nádherné dievča. Mala trochu tmavé blonďavé vlasy. Výška priemerná, postava štíhla. Tmavý kabát, vysoké čižmy, krásna tvár ale to všetko bolo nič oproti tomu, čo z nej vyžarovalo. Vedela prinútiť váš zrak aby sa díval len na ňu. Exipery vedel že to bola ona. Svet sa na chvíľu nezastavil, skôr len všetko naokolo zmizlo. Bolo počuť len tlkot srdca a pomalé kroky, ktorými schádzala po schodoch a dívala sa naňho. Ani sa nenazdal a už sledoval ,ako hmla pohlcuje jej telo a ona sa mu stráca. A potom sa na neho ešte raz pozrie ... a zmizne v diaľke ...
„Páni.“
Martin prehltol a povedal.
„Tak ta áno.“
„Kto to môže byť?“
Martin sa na neho pozrel a zopakoval jeho otázku.
„Kto to môže byť? Exipery ... Teba zaujíma všetko len to čo máš pred nosom nie.“
„Poznáš ju?“
„Každý ju tu pozná. Je to dcéra Depara.“
„Nevedel som že ma dcéru.“
Viktor Depar bol obchodník. Do Žiliny pricestoval ako malý so svojim otcom, ten tu odkúpil veľké majetky a po jeho smrti ich zdedil. O tom že mal dcéru nemal Exipery ani najmenšie potuchy.
Väčšinu tvári, ktoré denne vidíme za chvíľu zabudneme. Možno, keby mu nevenovala ten najkrajší pohľad aký kedy dostal, by sa teraz netopil vo víre myšlienok, spojených práve s ňou. Bolo by to ďalšie dievča ktoré by prešlo okolo Exiperyho a on by na ňu za chvíľu zabudol. Len ďalšia tvár medzi množstvom iných. Ale nie, ona v ňom zanechala pocit, ktorý mu nedal spať.
4. deň po príchode armády
Exipery za sebou zabuchol dvere, odzdravil mamu a ešte raz si prechádzal zoznam veci, ktoré treba kúpiť. Bolo krásne ráno. To krásne ráno, pri ktorom sa cítite že bývate v tom najkrajšom meste, lebo nič viac než pohľad na tu nádheru, ktorú vám svet pripravil pred očami nepotrebujete. Exipery kráčal tak dlho a tak unesene až úplne zabudol, kam vlastne ide, až nakoniec prišiel do tej najbohatšej štvrti v Žiline. Depar. Viktor Depar, odkúpiteľ väčšiny pozemkov na tomto mieste.
Exipery na chvíľu zavítal do jeho sveta. Do sveta prepychu a bohatstva, toho o čom sa mu mohlo iba snívať. Pozeral jeden výklad za druhým, až kým nedošiel ku potravinám. Otvoril dvere a vošiel. Za dreveným pultom nikto nebol. Ako náhle sa dvere zatvorili nastalo veľké ticho, bolo počuť len Exiperyho ako kráčal po drevenej podlahe. Prehrabol si svoje dlhšie čierne vlasy a povzdychol si. Dal si ruky do vreciek, otočil sa k veľkému oknu a sledoval čo sa deje na ulici.
„Prepáčte môžem vám nejako pomôcť?“
Spýtal sa sebavedomí dievčenský hlas. Exipery otvoril oči a pozrel sa k pokladni. Po tom ako ju zbadal nespustil svoje oči z jej. Svet na chvíľu opäť zmizol a sen sa stal skutočnosťou. Stála tam. Oblečená v pekných čiernych šatoch, pri ktorých jej žiarili krásne zlaté vlasy. Dievča, ktoré venovalo Exiperymu ten najkrajší pohľad, dievča, ktoré mu nedalo spať. Dievča ktoré ho mohlo donútiť k nemožnému.
„Tak môžem?“
Spýtala sa a usmiala.
„Áno ... áno, jasne ja ... ja ...“
Exipery koktavo odpovedal, nebol schopný dohovoriť, len s veľkým úsmevom sledoval to najkrajšie dievča, ktoré kedy videl. Po chvíľke sklopilo hlavu, trochu sa zapýrila a rozosmiala sa.
„Dobre, tak ja počkám.“
Povedala. Na to Exiperyho trklo a dostal sa zo zajatie jej oči.
„ja ...“
Exipery vytiahol zoznam vecí, ktoré treba kúpiť.
„Ja by som Vás poprosil jeden chlieb.“
Dievča sa naňho pozrelo, jemne si kuslo do pery a prišlo k chlebom, jeden zobrala. V tom si Exipery pozrel cenu. Až keď si začal prezerať zoznam uvedomil si, že na všetko nemá peniaze. Priniesla chleba na pult a pozrela sa na Exipery, s očakávaním, čo ďalšie povie. Exipery hľadel do svojho papierika.
„Á ... a 4 vajíčka. To bude všetko.“
Povedal a zahral úsmev. Viac si dovoliť nemohol. Keď odišla pre vajíčka zatvoril oči a pokrčil nos. Potom si znovu prešiel cez vlasy a povzdychol si. Pozrel sa ešte raz na zoznam, potom ho skrčil a dal do vrecka. Doniesla mu vajíčka a spolu s chlebom ich vložila do papierovej tašky. Exiperyho starosť o nákup ihneď zmizla, keď ju znovu zbadal, opadla ako posledný list na jesennom umierajúcom strome. Chytil tašku a povedal.
„Ďakujem.“
„Nie je začo.“
S úsmevom odvetila. A zrazu Exipery stojí pred ňou, pred dievčaťom s najkrajším pohľadom a úsmevom a nedokáže nič povedať, pritom je toho toľko čo by mohol.
„Tak teda ... ahoj. Teda dovidenia.“
Rýchlo sa opravil. Zovrel päsť, a s myšlienkou, že niečo pokazil chcel ísť radšej preč.
„Ahoj.“
Povedala a usmiala sa. Exiperyho kroky spomalili a obzrel sa na ňu. Chytil kľučku do rúk ... ale nepotočil s ňou. Silný príval sebavedomia a myšlienka že ju už nikdy neuvidí ho prinútila prehovoriť.
„Chcel som sa spýtať ...“
Zahľadel sa do zeme.
„Chcel som sa spýtať, či by si dnes niekam nešla.“
„Pôjdem rada.“
Povedala.
„Ale na dnes som už dohodnutá s kamarátkami tak ... zober aj ty niekoho. A môžeme ísť všetci spolu ...“
„Tak o ... o ôsmej na námestí?“
„Dobre, tak teda ... o ôsmej.“
„Nebudeš sa báť ísť s cudzím človekom von?“
„Ak sa mi predstavíš tak už cudzí nebudeš.“
V tom sa ale otvorili dvere a prišli ďalší zákazníci. Mladý muž v obleku, klobúku a s paličkou.
„Dobrý deň.“
Pozdravil, a dievča milo odzdravilo. Muž si prešiel ku poličkám a zatiaľ čo si pozeral, čo kúpi, Exipery sa pomaly poberal preč.
„Exipery.“
Zašepkal.
„Silvia.“
Exipery jej ešte raz venoval milý pohľad a potom odišiel.
Odbíja deviata hodina a Celá Žilina je pod mrakom. Exipery sa díva na hodinky. S Martinom sedia v daždi, na lavičke na námestí, strasú sa od zimy, vydychujú obláčiky pary a kvapky vody stekajú po tvári. Silvia neprišla.
Toto sú tie chvíle, kedy si uvedomujete, že farba, ktorou chcete vymaľovať svoj svet je vedľa vás. A vždy aj bola. Ale ak chcete niečo vyfarbiť treba biely podklad ...
Rok 1945
Neznáme miesto
Obloha opäť počernela. Exipery, Martin a Marek kráčali po prázdnej opustenej ceste. Zbrane zvierali v rukách a plášte im viali vo vetre. Kam zrak dovidel boli len dlhé, nekonečné polia. Tu nebol žiaden život, tu nie. Len občas preletel húf vtákov ponad ich hlavy.
„Ako dlho chceš ešte ísť Exipery?“
„Každá cesta niekam vedie Martin, aj táto. A ja chcem dôjsť na jej koniec.“
Koniec prvej kapitoly
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár