Niečo depresívne na dobrú noc :) Pekné čítanie :)))

“Už nič nikdy nebude také ako predtým..”

Obľúbená veta mladej ženy s tmanohnedými rovnými vlasmi, siahajúcimi tesne nad kríže, ktorá práve stála pred oknom s krásnymi tmavozelenými závesmi, dokonale ladiacimi k interiéru izby a pozerala von, na nič konkrétne, len pozerala..
Upokojoval ju pohľad na mesto, ktoré sa zmietalo v ošiali búrky, aj keď občas ju prešiel mráz po chrbte..
Jej veľký dom, ktorý býval kedysi plný života, ľudského smiechu, bol odrazu taký prázdny.. Nikto, nikde.. Tma a ticho, ktoré prerušovalo jedine praskanie dreva v kozube..
Cítila ako jej tá samota lezie pod kožu, ako sa dostáva až ku kostiam a ona, istá si svojich proroctiev opäť prehovorila:

“Nič, už nikdy..”

Otočila sa, aby si obzrela ten veľký dom, plný “ničoho”, a prešla ku kreslu, blízko kozubu, povzdychla si a pomaly sadla, tak pomaly, akoby sa bála, že to môže niekto počuť..
Prehodila cez plece dlhé vlasy a pozrela sa do zrkadla, aby videla ten smútok na svojej tvári, aby ešte viac cítila všetko negatívne naokolo..
Zovrelo jej hrdlo tak, že nebola schopná prehltnúť, jediné čo ešte zvládla.. Sklopila oči, z ktorých sa vykotúľali slzy, plné bolesti, ktoré kričali miesto nej.
Prudko sa postavila a opäť prešla k oknu, akoby niekoho čakala, akoby chcela niekoho vidieť stáť, tam vonku, v tom daždi, niekoho kto na ňu čaká..
No nestál tam nikto..
Opäť ju striasla zima, a ona si uvedomila, že tenké, saténové, zelené šaty, dokonale priliehajúce k jej štíhej postave nie sú zrovna vhodným oblečením v takomto počasí..
Miesto toho, aby sa išla prezliecť, opäť podišla k zrkadlu, aby skontrolovala ako dokonale vyzerá..

“Chýba mi snáď niečo? Má ona niečo čo ja nie?!”

Podišla k dverám, otvorila ich, aby sa bez ničoho vydala do dažďa, len v tých tenkých šatách, zlatých letných sandálkach.. Bez kabátu, bez dáždníka, bez rozmyslu. Šialený nápad šialenej ženy..
Kráčala cez prázdne mesto, nebolo počuť nič, len kvapky dopadajúce na asfalt, hrmenie, a drkotanie jej zubov.
Inokedy by ju to nenapadlo, inokedy by sa bála.. Teraz bolo všetko iné, túžila len vidieť pravdu..

“Tak veľmi ho milujem!!!”

Skríkla do noci, a jedinou odozvou bol blesk a za ním nasledujúci hrom. Jej mejkap sa zrazu zmyl z tváre a zanechal len nepekné tmavé čmuhy po utrápenej tvári krásnej ženy.. Jej dokonalý účes bol zrazu mokrý a úplne zničený, šaty sa jej lepili na telo, na dokonalé mladé telo, v ktorom bilo zmätené srdce. Vyzula hriešne drahé sandále a hodila ich preč. Ťažko sa v nich kráčalo a ona potrebovala bežať, bežať tak ďaleko..

Zadychčaná dobehla na miesto, ktoré poznala len z rozprávania muža, ktorý bol jej životným snom, ktorý snila tak intenzívne a tak dlho.. Preliezla nízky plot domu a pomaly k nemu kráčala. Búrka sa už dávno premenila len na jemný dážď, ktorý nebol ani teplý, ani studený, no ona už necítila nič, už bola z kameňa.. Podišla blízko k oknu, skoro k takému oknu, aké má aj jej dom. Nesnažila sa skryť, stála tam len tak, hoci srdce jej bilo od strachu z pravdy..

Gauč, na gauči dvaja ľudia – muž a žena – spokojné výrazy, úsmevy, láskyplé pohľady.. Proste idylka.. Muž jemne pohľadil po blond vlasoch ženu a pobozkal ju na čelo.. Toľká neha, láska, dokonalosť a súdržnosť..
To čo sa odohrávalo pred jej očami nikdy nevidela, ani nepoznala..
Vtedy si uvedomila aká je pravda, ako to je v skutočnosti..
Že ona bola len bábika na hranie, nikto a nič..

“Nikto a nič..”

Zaznelo z jej úsť pred oknom, do ktorého pozerala ako na výklad s oblečením.. Zošuchla sa na zem, a jej vypadla posledná slza, ktorú nikto nevidel, lebo splynula s dažďom..
Pochopila..

Taký je osud milenky..

 Vymyslený príbeh

4 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu