Len čo vošli so synom dnu do bytovky, Kubo sa rozbehol ku výťahu. Silou-mocou sa snažil stlačiť gombík, no jeho ruka bola vždy o desať centimetrov nižšie. Bol dosť tvrdohlavý, aby sa mu to na miliónty raz podarilo, no zatiaľ tam len poskakoval, funel a tvár mu čoraz viacej červenela. Ak by sa mu to náhodou nepodarilo, Lena by zažila jeden z mnohých hysterických záchvatov a bolo jej to jedno. Vedela, že ho nemiluje tak, ako by mala. Nebola príliš materský typ.
Z vrecka ošumelého kabáta vytiahla zväzok kľúčov, prudkým trhnutím otvorila ešte komunistickú poštovú schránku a vzápätí na ňu vypadla kopa obálok. Bolo toho viac ako zvyčajne a celá korešpondencia sa rozletela po chodbe.
Potichu zahrešila a dala sa do zbierania, keď sa ku nej spoza chrbta ozval niekto, koho nemohla vidieť. ,,Dobrý deň!“
Nakukla ponad plece. Pravdaže, sused oproti. Bol to šťúply, smiešny mužík s ulízanými vlasmi. Vždy nosil predpotopnú hnedú kravatu a zožltnutú košeľu. Vlastne celý vyzeral ako z múzea. Uškrnula sa. Považovala za smiešne, že jej vykal, veď bol najviac o päť rokov starší. Nevedomky jej dával nad ním neoprávnený pocit moci.
,,Dobrý“ nevzrušene odvetila, zdvihla posledný šek zo zeme a vystrela sa v celej svojej výške 178 centimetrov. Dovidel vôbec ten chudák do jej tváre?
,,Mamiiii, poď už!“ ozval sa netrpezlivo od výťahu hlas malého chlapca. Kubovi sa zrejme podarilo privolať výťah. ,,Idem, idem“ zvolala a pohla sa smerom ku nemu, keď si sused odkašľal. Spýtavo ku nemu obrátila svoj hrdý pohľad.
,,Dnes je ale krásny deň, že?“ nervózne začal. Lena hodila očkom na sklenenú tabuľu vchodu. Lialo tak husto až to vyzeralo, ako by ju niekto oblial olejom. ,,Hm, ani nie“ dala si záležať na tom, aby z každej jednej zreteľne vyslovenej slabiky kvapkal odpor. Ignoroval to.
,,Nezájdete aj tuto s Jakubom dnes oproti? Mám rozkošnú animovanú rozprávku a v kuchyni fľašu dobrého vína..“ vysypal sused a bolo očividné, že na toto zbieral odvahu celé mesiace, možno roky. Chudák, toto mala byť jeho vrcholná replika, víťazstvo. Lena bola dokonca v pokušení, že prikývne, len aby ho ešte viac trápila.
,,Nie, máme iný program“ odpovedala a prirýchlo vkĺzla do kabínky ku synovi. Výťah sa pohol smerom nahor. Mohla počkať, veď bývali na rovnakom poschodí. Lena už nemala zo seba taký dobrý pocit. Tak ako na všetko v živote, aj na toto sa mohla pozerať z dvoch strán. Z jednej strany cítila kruté uspokojenie, zo strany druhej to bolo tak trochu ako kopať do šteniatka.
V predsieni hodila poštu na komodu a zvyšok dňa zabila tým najprijateľnejších spôsobom- varila(koľkokrát sa stalo, že nemala čo dať do hrnca...) a do zbláznenia hrala s Kubom primitívne detské hry, až kým sa natoľko neunavil, že ho mohla dať spať.
Akonáhle zatvorila za Kubom dvere ich spoločnej spálne, šťastná maska, ktorú si pred ním nasadzovala, zmizla. Zobrala kopu obálok z komody a šuchtajúc, akoby každú chvíľu mala zomrieť, si sadla na starý gauč do obývačky. Tam ju už na stole čakal zapaľovač a cigarety.
Mesačné príjmy jej akurát stačili na škatuľku mesačne, teda ani nie jedna cigareta deň. Toto bola posledná z balíka. Lena si nervózne zapálila. Nechápala ľudí, čo fajčili ráno pri káve. Lena celý, celučký deň čakala na to, kedy Jakub zaľahne a ona sa bude môcť skryť pred svetom do sivého dymu.
Oči sa jej zastreli a ona znova bola v minulosti. V živote, ktorý si vysnívala ešte ako škôlkarka. Manžel, syn, príjmy, nádhera. Vtedy nevedela, že život má aj trpkú príchuť. Vždy bola tak trochu ako princezná, a potrebovala niekoho, kto jej ukáže cestu. Nepatrila do reálneho sveta, kde sa niečo mohlo pokaziť. Odkedy bola sama, tú cestu stratila a padala čoraz hlbšie a hlbšie ku dnu. A čo bolo horšie, ťahala so sebou jediné dieťa, ktoré po ňom zostalo. No čo mala robiť? Bola sama, úplne sama a pomaly z toho šalela. Horkosť sa rozšírila zo srdca do celého tela.
V 32och ukončila predčasne štúdium ekonómie s bakalárskym titulom a tehotenskou knižkou vo vrecku. Nerobila si starosti, manžel zarábal dosť na to, aby sa ona mohla doma pokojne pripravovať na materstvo. Zrejme niekedy v tomto období sa v nej zakorenilo presvedčenie, že mladí a silní ľudia nezomierajú. Aké naivné. Lena bola naivná, no nie hlúpa. Vtedy predpokladala, že neskôr štúdium dokončí a bude z nej inžinierka. Kdeže...
V jedno krásne skoré novembrové popoludnie, keď nemal Kubo ešte ani dva roky, jej pri dverách zazvonili dve zelené uniformy. Nepamätala si skoro nič, čo vtedy povedali. Nehoda. Nešťastná náhoda. Zvyšné mozog vymazal, tak ako to mal vo zvyku so všetkými zlými spomienkami. A tak prišla princezná o svojho princa a začalo sa peklo.
Lena sa strhla zo spomienok, zahasila ohorok cigarety v malom popolníku a začala preberať poštu. Upomienka za káblovku. Upomienka za odpad. Nevyplatený nájom. Koľko už dostala upomenutí? Desiatky? Stovky? Tisíce?! Roztriasli sa jej ruky.
List od exekútora. S neviditeľnými slzami v očiach tupo zízala na šialené sumy, ktoré od nej chcel. Skade to mala podľa neho vyhrabať? Nemala šancu získať toľko peňazí z vdovského, sirotského a prídavkov na deti. Asi dostane infarkt. Alebo porážku, to je jedno. Hlavne, že v nebi nie sú banky. Dlžoby, dlžoby, dlžoby. Chcelo sa jej vrieskať, ručať ako divá zver, trhať si vlasy. No sotva mala dosť energie aby si uvarila slabý zelený čaj. Škoda, možno nesvojprávni nemusia cvakať štátu peniaze.
S pariacou šálkou v ruke sa naspäť uvelebila na gauči, keď jej padol zrak na posledný list, čo neotvorila. Vážne rozmýšľala, že sa obesí na žalúzii alebo niečo také, kým ho otvárala.
Zapichla zrak do prvého riadku a kým došla na koniec, čítala tak rýchlo, že sa zdalo akoby mala rozmazané oči. Srdce vynechalo dva údery. Ruky sa jej znova roztriasli, no nie od nervov. Mala prácu. Prvýkrát v živote, ak nerátala krátke obdobie vo fastfoode, mala prácu. Niežeby sa nesnažila, ale až doteraz jej nikdy neprišiel list s pozitívnou odpoveďou. Zrazu bola taká ľahká a všetky problémy zostali na zemi.
Nasledujúce dva dni prežila v akomsi šťastnom opare. Na tretie ráno vstala o hodinu skôr, umyla si vlasy a starostlivo sa nalíčila. Ak trochu zadržala dych, vošla sa aj do kostýmu, ktorý mala na sebe snáď ešte na výške. Mala pocit, že praskne od toľkého šťastia.
Kuba vytiahla z postele zvlášť netrpezlivo a hnala ho ako pri raňajkách, tak pri obliekaní aj ceste do škôlky. Videl, že mama je iná, no na nič sa nepýtal. Jednak ešte spal a okrem toho, dlžoby nepatrili ku slovám, ktoré by ako trojročný mohol pochopiť. Veď on bol šťastný, okrem ocka mu nič nechýbalo. A aj to, že ho nemá, ho trápilo len občas.
Lena priam poháňala autobus silou vôle. Tak strašne chcela ujsť od starého života!!
Pani na personálnom oddelení s hrôzostrašnou onduláciou ju donútila vyplniť asi tri tony papierov. Keď pracovníčka nazrela do jej dokladov, skoro spadla zo stoličky. Vzrušenej, pekne nalíčenej žene oproti by tipovala tak 25.
Podala jej pár hárkov papiera. ,,Toto odovzdajte šéfovi, kanceláriu má na konci chodby, určite si ju nepomýlite“ úprimne a povzbudivo sa usmiala. Lena nevydržala.
,,Aký je?“ dychtivo vyhŕkla, pričom pohľadom skúmala podivný účes. ,Keď sa dáme najbližšie do reči, poviem jej, nech s tým niečo urobí ´ napadlo ju.
,,Náš šéf je milý, spravodlivý muž. Nedajte sa pomýliť vzhľadom, aj pekná škrupina môže skrývať zhnitý orech a naopak.“ Boli to zvláštne slova a inokedy by sa nad nimi Lena zamyslela, no teraz mala v hlave iba svoj pracovný postup. Po chodbe vystlanej lacným, za to pekným kobercom kráčala akoby mala v nohách pružinky.
Našla správne dvere, energicky zaklopala a len čo sa ozvalo ďalej, šarmantne vstúpila. Starostlivo za sebou zatvorila dvere a chcela sa predstaviť, no slová sa jej nejako zasekli v krku.
Jej novým nadriadeným bol totiž šťúply, smiešny muž s ulízanými vlasmi a predpotopnou hnedou kravatou.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
similda
25. 2.febuára 2010 18:52
bude aj pokracovanie? celkom dobre to je
Napíš svoj komentár