Ja, slnko a motýľ

Sedím na zastávke a čakám na bus domov. Sedím, chladný vietor sa mi snaží dostať pod tričko, aby mi ukradol aj ten posledný kúsok tepla, ktorý mi zostal. Pevnejšie si obtočím bundu okolo tela a lepšie uviažem šál. Kde je slnko? Slnko, ktoré svojimi medovými lúčmi topí asfalt. Kde je belasé nebo, ktoré prebúdza sny a lásku? Miesto nich sú tu iba pochmúrne mraky a samota.

Sedím a som hlboko zamyslený. Nevyrušia ma ani ľadové kvapky, ktoré padajú, pretože nemajú na výber. Kvapky, ktoré unáša vietor, lebo sa mu nevedia ubrániť. Len padajú, nevedia kam. Už sú zmierené so svojim osudom. Ten im neprinesie viac, než úbohú atrapu existencie. Nemôžu to zmeniť. Nemôžu túžiť a preto im je všetko jedno. Iba monotónne padajú do náručia smrti.

Niekto ma chytil za plece. Nechcel som sa obracať. Však som vedel kto to je. Vzlietli sme. Zavrel som oči a užíval si tú voľnosť duše. Let bol krásny. Nič nás neobmedzovalo. Jeho nikdy nič neobmedzovalo.Trvalo to len okamžik a už sme boli tam. Bola to krásna slnečná lúka. Slnko svietilo, hrialo moje líca, zvýrazňovalo mi pehy. Vyzul som si topánky, aby som pod nohami cítil teplú zem a mäkkú trávu, ešte trocha vlhkú od rosy. Zachcelo sa mi tancovať. Len tak. Bez príčiny a nezáväzne. Bez pravidiel... V rytme môjho srdca. smial som sa bez konca. Zrazu som spadol. Prevrátil som sa na chrbát a len tak som ležal. Nechal som slnko nech láska moje ubolené telo. Na nose mi zrazu pristál motýľ.
"No čo kamarát? Prebehneme sa?" motýľ vzlietol a súhlasne mi zakrúžil nad hlavou. Vstal som. Začal som bežať, nasledoval som motýľa. Bežali sme ako o život, no bez dôvodu. Bežali sme, lebo sme chceli. Konečne som bol sám sebou. Bol som šťastný. Zostanem tu. nechcem naspäť do sveta klamstiev a smútku. Zostanem tu. Iba ja, slnko a motýľ...

 Vyznanie

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu