Ďalší nudný deň v škole za nami. Čo mi tento deň dal??..Obávam sa že asi nič. Čo mi vzal??..60 Sk na nejaký blbý výchovný koncert. Odchádzame z tade, z tej inštitúcie.
Dospeli sme k záveru, že máme dostatok času, aby sme to vzali cestou na veľkú stanicu a tam nastúpili na vlak. Cestou tam sme sa zase (ako vždy) narehotali ako nahúlené kone. Prečo?? No pretože Milka (moja najlepšia kamoška, sprevádzajúca ma týmto životom) sa skoro (škoda, že len skoro) tak nádherne vytrela na šmykľavom chodníku, že som skoro od smiechu spadla aj ja.
Došli sme na stanicu, vošli do staničnej budovy, pozrieť sa, z ktorého nástupišťa nám to fičí – z tretieho – veď, ako vždy. Ale našou prvou a prvoradou zastávkou bol staničný automat na sladkosti (keby sme mali spočítať, koľko prachov sme už doňho investovali, asi by nám nikto ani neuveril). Dnes sme mali chuť na ovocné čočky. V peňaženke (mojej..Milka zásadne drobáky nenosí) som nahrabala posledné drobáky -13 Sk- toľko pýtajú za pár cukríkov. Samozrejme, cukríky sa v automate zasekli, a tak sme si vybrali alternatívu - arašidové chrumky. Konečne máme aspoň tie chrumky, automat mi ešte poctivo vydal tri koruny.
Lenže!!!! máme špinavé ruky!! Čo s nimi?? Treba ich umyť!! Takými špinavými rukami chrumky jest nemôžeme!! FUUJ! Pred staničnou budovou sme našli umývadlo – dokonca aj voda z neho tiekla – lenže humus –ktovie aký bezďák chytal ten vodovodný kohútik. Našťastie som vždy pripravená do boja so špinou (a soplíkmi) a nosím pri sebe balíček vreckoviek. Jednu som vytiahla. Milka opatrne otočila kohútikom. VODA!! Čistá!! Umyli sme si ruky – dobrý pocit. Samozrejme, hygienickou vreckovkou sme ten kohútik aj zavreli. Môžeme isť do vlaku. Ale ako otvoríme tie nechutné dvere? Vreckovkou – ako inak?? Misia splnená – dvere otvorené, ruky čisté. Ďalší problém nastal pri nastupovaní do vlaku. Ako vyjsť po tých strmých schodíkov do vlaku??. Ťažko. Ale čo by sme nespravili pre čistotu našich rúk. Išla som prvá. Trochu som sa zapotácala – ako taký starý ožran s prepitým mozgom – ale podarilo sa!! keď som videla Milku ako sa teperí tými dvermi ako taký tuleň, nezdržala som sa a začala som sa tak smiať. Ľudia vo vlaku nechápali, čo nám je. Len sa po nás pokukovali a klepkali si po čele. Ale na sme my už zvyknuté, že Milka. Ešte celou cestou domov sme sa smiali na tom – ako sme sa hrali na Adriana Monka.
Záchod
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár