MY IV. ..alebo..ako som kradla z knižnice plagát

Raz sme išli domov zo školy a rozhodli sme sa, že zájdeme do knižnice. Nie však do Štátnej vedeckej v Bystrica, sondern do mestskej knižnice na Sliači. Nevoli sme tam asi sto rokov a ani som nemala pri sebe preukaz. Išli sme tam len tak nezáväzne. Obidve sme si tam však našli knižky, ktoré by sme si radi prečítali. A keďže Sliač nie je Bystrica, a nemá 60tisíc obyvateľov iba šesť tisíc a v knižnici je zaregistrovaných asi desatina ľudí (ak som to neprehnala), nebol problém, aby mi knižky vydali aj bez čitateľského preukazu.
Keď sme vyšli z knižnice von na schodisko, že ideme domov, zbadala som na nástenke s oznamami, dvomi špendlíkmi, pripevnený plagát filmu „U mně dobrý“. Bol taký pekný, hneď som ho chcela a v mysli som mu už aj našla miesto na stene v mojej izbe. Milku som poslala na stáž a prikázala som jej hlásiť každý blížiaci sa pohyb. nevedela som však, ako ho mám nenápadne zbaliť a odniesť domov. Tak som ho začala rolovať. Už som ho skoro celý mala, keď Milka zvolala, že do budovy ide akýsi murár (knižnicu akurát v tom čase zatepľovali a pohybovalo sa tam veľa stavbárov). Pustila som plagát, ten sa opäť narovnal a nahodila som nenápadný pohľad, že si ten plagát len zaujato pozerám. Milka sa na mne geniálne zabávala. Našťastie chlapík zabočil do druhej chodby a nás dve si ani nevšimol. No ja som mala taký adrenalín , srdce mi búšilo ako o život. Stála som rovno pred dverami do knižnice a kedykoľvek ich mohol niekto otvoriť a už by sme mali problém (teda, skôr ja ako Milka).
Murár bol preč a ja som sa odhodlala k druhému pokusu. tentoraz som ale zvolila iný štýl. Opatrne som vytiahla jeden špendlík, ktorým bol ten plagát pripevnený. Chystala som sa vytiahnuť aj ten druhý, keď sa zrazu dvere knižnice otvorili a v nich nestál nikto iný, ako, knihovníčka. Zúfalými pohľadmi sme na seba s Milkou pozreli. Vôbec som nevedela, čo mám spraviť ani povedať, len som tam tak stála. Mohla ma kľudne obviniť, že som ho chcela ukradnúť, veď som stále mala v jednej ruke ten polozvesený plagát. Milka tiež čakala, že čo sa bude diať ďalej – čo nás čaká. No knihovníčka sa na nás len milo usmiala a spýtala sa: „Čo, vari ten plagát spadol??“. v ten moment mi zo srdca spadol taký mega kameň, že by som neho kľudne vytasať biely dom v nadživotnej veľkosti. Dostala som zo seba len strohé „áno“. Zobrala som špendlík, pripevnila plagát na svoje miesto, posledný krát som sa s ním rozlúčila a spolu s Milkou sme z knižnice rýchlym krokom odišli.
Až keď sme boli od nej v dostatočnej vzdialenosti, odvážili sme sa začat smiať sa na nás.

 Záchod

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu