Musíme sa stratiť, aby sme našli to čo sa nedá nájsť, inak by totiž každý vedel kde to je

A sme stratení,
v obrazoch rozdvojených myslí (znovu nájdený),
na kreslách barokových palácov (sediac),
v sklenom akváriu svetov (meniac predstavu),
pod zvonkohrou vekov, strácam sa
do davu.

A potom po lane šplhajúc k oblakom (ich rodiskom),
do ríše rýb z lístkového zlata,
ako keď nesedí rovnica a padá (perspektíva sa rozkladá),
a pláva,
točitým schodiskom,
roztečie sa čas,
vytvorí hladinu priestoru,
a jemný tečúci vlas,
zhmotní dieru, ľudí (nás).

Potom rukou na tenkej niti vytiahne loď,
povedie vietor a povie „choď“,
do skladov rumu a sladu,
osolí tela vnadu,
rozprší sa dážď,
bude počuť anjelov hlas,
z uší mu vytečie krv,
roztopí chrámy z ľadu,
vodu dá do prenájmu chladu,
a vymodeluje z nej čistý bod,
na svoj zrod.

Namaľuje tak príčinu následku,
a v poslednom dôsledku,
keď presiakne túžba,
a ocitne sa v orgazme,
ukryje teľa nevinné,
kým sa svet nepominie.

 Báseň

3 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu