zo zlata,
kludné a pokojné,
tvárili sa dôstojne.
Nebo sa smialo že:
preliesť brány, len sen dávny,
strážili ich bájni králi,
a všetko z nich vetrom drali.
Anjeli tam spievali,
smeti z častí ilúzií zmietali,
a na čertov vrešťali.
Potom raz a naveky,
rozmrazili staré ľady,
začali sa preteky,
že kto od brán ďalej doletí.
Zaznelo to prvé slovo,
a bol boh
a masovo,
vraždilo sa v jeho mene,
bytosť vo vene,
stalo sa len snenie.
A následkom slabej voľby,
popadali rímske normy,
zobrali sa kúsky bahna
a vraj to strach ľuďom nahná.
Od človeka tá báseň prišla,
okolo čriev sa mu ovinula,
chlad prešiel do palácov,
keď príroda sa pominula.
Zrazu sa duša mimo paľby ocitla,
spojili sa maľby do svetla,
omegou bol pevný bod
a alfou priamka, rýchlosť, priestor,
mysle zrod.
Na kobercoch sme vtedy lietali,
staré vázy hladkali,
a rozum sme zas mátali.
Teraz sa sen rozteká,
bola pravda odveká,
že ideál je krásy plod,
z plodu vyrástol ľudský rod,
z rodu ostal ticho stáť,
na kopcoch hôr,
bol sa smiať.
Na hlavách sa točiac,
z útesov skákajúc,
seba, listom a koreňmi,
na kolenách hľadajúc.
Našiel sa a bol krásny,
vzplanul, splynul a
výkrik z básní poprosil
ho o ticho.
A potom sa zmenil(o)
Úvaha
Komentuj
3 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
je to super.. aspon to ako somto pochopil ja ;o)