na kraji magických miest,
túžbou po tichu,
bez návratu,
vychutnávať
ó božskú samotu.
Na kraji útesov,
bez ľudských múch,
utekať do stredu zemských pralesov,
čakajúc na dych,
bez očných rýh.
Pod dáždnikom bohov,
tiecť dažďom a krvou,
po prúde a späť,
ten najkrajší sen,
čakajúc sklamanie,
veď telom bdiem.
Na rohu uličiek,
zrkadliac fantáziu,
neurónov poličiek,
bez kázne o pravde,
keď duša mravne,
nájsť v bludisku východ,
k oblakom ako bicie blesky,
odísť bez návratu, bez známej cesty.
Roztekajúc sa tak po realite sna,
zlízať aj pocit úplného dna,
domov a preč,
tela reč,
navždy sa lámajúc,
veď to sa môže,
vmestiť sa tak, do svojej vlastnej kože.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár