Fhobos: Agátin obraz -Pád- 2

Zobudil som sa, ale stále ešte spím v ústach mám strašne sucho a hlavu plnú nezmyslov čo sa mi práve prisnili. Nohy sa mi pohupujú na postele a snažím sa inštinktívne nahmatať papuče. Neúspešne. Vstávam bez nich a namierim si to do kuchyne po pohár vody. Otváram masívne dvere spálne ktoré pôsobivo zavŕzgali. Zavrzgali, ruka mi ostala prikovaná na kľučke, v hlave som si prešiel včerajší deň. Začal som si uvedomovať že včerajšok bol všetko ale rozhodne nie snom, prebehol mi mráz po chrbte a cítil som ako sa mi na čele robia drobné vrásky. Pustil som kľučku a vybehol z domu, musel som to vidieť.
Rýchlo som prebehol okolo domu, srdce mi bilo stále rýchlejšie, mieril som k miestu kde som ju včera s takým kľudom zahrabal do zeme aj keď ešte stále žila, žila viem že žila a vedel som to aj predtým ale nepripúšťal som si to bolo mi to jedno. Nevládal som ďalej stáť oprel som sa o roh domu a poriadne sa predýchal. Zdvihol som pohlad na miesto jej hrobu, ten tam však nebol.
Vôbec tam nebol, stál tam zase ten podivný muž s dlhými tmavými vlasmi a červenej flanelovej košeli. V rukách mal ríl a tváril sa akoby práve skoncil s kopaním neexistujúceho hrobu. Bol absolútne pokojný, práve tu skončil s kopaním hrobu ktorý nikde nebol a s ním to ani len nehlo, to on ju zabil, nie ja! Viem to. Zahľadel sa na mňa a čakal na moju reakciu. Nerobil som nič, nemohol som, nevládal som sa pohnúť. Sklopil pohľad a namieril si to rovno do šopy ktorá bola na pár krokov. Prudký nádych a šprintujem smerom k nemu. Bol som od neho na desať metrov, otvoril dvere a skôr ako do nich vkročil obťažne na mňa žmurkol, vyrazilo mi to dych. Dvere sa zavreli. V zápetí ich otváram a vbehnem za ním do malej šopy.
Bolo upratané, nemal kam ujsť. Cez svetlo vychádzajúceho slnka predierajuceho sa škárami v stene som videl nepokojný tancujúci prach. Spravil som nesmelí krok vpred. Vonkoncom som neni rád , že hľadám neexistujúceho muža, v neexistujúcej šopy pri starom prehnitom dome v absurdnom svete ktorý na moju starosť nieje len snom. Spravil som krok do predu a dvere sa za mnou zabuchli. Prebehli mi zimomriavky po chrbte, práve som stratil všetku iniciatívu k hľadaniu včerajšieho vraha. Nemal kam ujsť no predsa tu nebol. A pri tom nájsť ho bolo to čoho som sa najviac bál a zároveň po tom bažil, poznať pravdu, pochopiť súvislosti...
Prebehol som miestnosť pohladom, snažil som sa neupútať pozornosť. Nič, len ticho a kľud. Otváram dvere, je bezvetrie na oblohe ani mráčika, bude horúci deň.
Bežím rýchlo preč, preč odtiaľto, čo najďalej ...

Vybehol zo šopy a vbehol do domu i keď nechápal prečo to urobil. Pretože sa vzápätí otočil a bežal preč. Čo najďalej od domu, bežal dlho a bez prestávky, bežal cele hodiny pšeničným polom miestami popretkávaným divím makom. V pozadí videl len scenériu hôr ako sa ich bledé obrysi lemuje v diaľke...

Keď ju stretol bol ešte mladý. Bola krásna a boli spolu už niekoľko mesiacov, päť či desať? Kto to počíta, keď čas v šťastí tak rýchlo letí... Ona určite áno, šialene ho milovala, bol pre ňu všetkým. Raz sa museli vážne porozprávať, súrne. Oznámila mu , že spolu čakajú dieťa. Boli ešte mladý, príliš mladý na to aby si zakladali rodinu a svoj život si predstavoval inak, boli študenti a hlavne chcel dokončiť školu. Nemienil sa zapodievať problémami ako uživiť rodinu. A kto vie či ju mal vôbec na toľko rád. Nebola totiž jediná od ktorej správy pravidelne mazal. Spanikáril a strašne sa pohádali, ona plakala a on kričal, kričal, aby prestala plakať ale neprestávala. Prosila ho , aby si to rozmyslel , aby ju neopúšťal. Ale nerozmyslel, na jej líci pristála posledná facka a nenávratne za sebou zabuchol dvere. To bol bolo posledný krát čo ju videl, už ho nikdy viac nevidela.

...Po hodinách behu, keď x krát padol na svoje dno a znovu našiel silu aby bežal ďalej dom už vôbec nebolo vidieť. Spomalil, otočil sa , aby si svoju domnienku potvrdil. Bola pravdivá. Keď sa otočil, v diaľke uvidel sčupené dieťa, dievča. Bolo mu povedomé. Malo na sebe čierny pánsky plášť ktorý jej bol evidentne veľký. Postavila sa.
Ja som zastal. Zhodila zo seba plášť a ten padol na zem. Dievča bolo ešte ďaleko, videl som len ako otvára ústa a niečo mi hovorí. Nerozumel som jej. Pristúpil som bližšie. Sledujem ako sa mi ježia chlpi na rukách. A navyše mám úpal v hlave mi treští a strácam orientáciu. A hoc som práve zabehol svetová rekord na dlhé trate som ňou taký zarazený, že to ignorujem. Stojí tam a svojimi malými očkami sa uprene pozerá na mňa. Z jej úst vyšli znovu slová, nerozumiem im, takmer šeptá, idem ďalej, smerom k nej.
„Horí“ prvé slovo ktoremu som bezpečne rozumel, jeho význam mi ostáva skrytý, podídem bližšie. „Oheň horí, zem s ním zhorí! “ Je to celkom zretelné, stojím od nej na dva metre pozerám sa jej do ocí a hladám súvislosti. Márne, predbehli ma.
Spoza nej sa v obilí, vyprahnutom na prach, začali šíriť tenké pramienky dymu, ktoré rýchlo pribúdali všade vôkol nás. V panike sa obraciam a cítim, že srdce mi začína znovu rýchlejšie byť. Byť na poplach. Pozrel som sa na ňu ked sa pramienky dymu premenili na súvisli oheň ktorý nás obklopuje, neni kúska role ktorú by nebol zachvátil oheň.
Ona stojí a odriekávala slová ktorých význam mi ostáva skrytý. Mala neutrály výraz tváre. Nevnímala okolie. Zem sa mení na pahrebisko. Už som zistil aké je to byť upálený na hranici. Neskutočne kruté, horiace kusy šiat sa jej s kožou odlupujú a padajú k zemi, sledujem ako sa mi na koži robia pľuzgiere ktoré v okamihu prasknú. Koža sa mi meni na popol a revem od bolesti, od bolesti a desu, desu nad svojim osudom, nad absurdným domom a bolesti ktorú je možno zažiť len pri nefalšovanom upálení. Znášala tu bolesť so mnou sme v tom spolu, ale nevydala ani známku najmenšieho utrpenia. Stihla mi ešte darovať drobný úsmev a vtedy som od bolesti omdlel a zosypal sa na horiacu zem.

-Predzvesť-(pád)-Sučastnosť-Pád

Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

Agátin obraz -Pád- 2

2 komenty k blogu

Horúce!