Papier, pero a písmo

Plač. Voda združená v kvapke. Naše srdce ho používa na vyjadrenie emócii. Ako je šťastie alebo viacej prežívaní smútok.
So smútkom sa spájajú aj slová. Slová, ktoré nie vždy budú počuteľné pre ľudské ucho tých druhých.
Ale prečo? Prečo nezapojíme do nášho trápenia aj hlasivky, aby nám pomohli porozumieť našej čiernej diere pre toho, kto so svojimi ušami a hlavne so svojím srdcom sa nám bude pokúšať pomôcť?
Možno to bude tým, že sa bojíme, že sa nám vysmejú. Vysmejú sa nám, pretože si budú myslieť, že to čo pociťujeme je len číra ľútosť nad samým sebou. A keď im to povieme, len prekrútia očami a budú sa pokúšať celou silou mi to vyhovoriť miesto toho, aby ma sa ma pokúsili pochopiť bez viet typu, ,,Pozri na mňa ako vyzerám!", aby nezvrátili tému na seba, pretože to čo chcem povedať, nie len o mojom vonkajšom ja, ale hlavne o mojom vnútri, o mojich pocitoch, ktoré sú ako zmiešané farby v jednej nádobke.
Chcela by som aspoň raz si sadnúť nad tabuľkou čokolády s niekým kto by ma len počúval a ja by som rozprávala, len ja. Viem, znie to komicky a určite si myslíte, že všetko to čo sa nachádza v tomto článku je blbosť, ale mne by to veľmi pomohlo. Pretože ako o tom píšem zisťujem, že nikoho takého nepoznám kto by to pre mňa urobil.
Možno som iná a preto pociťujem toto všetko a zase možno nie som jediná, ale jediná, ktorá to napísala. Nech je to ako chce.
Nemuseli ste čítať tento článok, ja som to nekázala. Ale mne to pomohlo. Nie 100%, ale aspoň na nejakú časť z toho určite áno. Pretože papier, pero a písmo je niečo ako ten človek, ktorého hľadám.
Ja rozprávam (píšem) a papier len počúva a to aj bez tej čokolády.

 Úvaha

1 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu