Neviditeľné slzy jej tiekli po líci. Nevie, čo ju bolelo viac: srdce, myseľ, červenkasté líce po jeho dlani? Chcela urobiť dobre pre všetkých, no urobila zle pre seba. V duchu jej bolo na zasmiatie. Veď stačí okamih sekundy a všetko sa premení. Tak ako presýpacie hodiny stratia svoj piesok, tak i ona stratila svoju tvár. Jej farebný svet sa zmenil na čierno-biely historický film, ktorý potreboval nové svetlo, detail, štýl, aby ho ľudia opäť mali radi. Aj tak nechápala svoje pocity. Väčšina z nej sa bála tých slizkých jašterov, no tá malá dušička sa nebála. Bola statočná a milá k nej, pretože chápala, že ona je už raz taká. Nevyspytateľná ako aprílové počasie, iná ako ostatné kvety v tráve. Jednoducho chápala svet inak a chcela, aby svet chápal inak ju. Nebála sa, pretože vedela, že všetko raz môže byť horšie. Možno až tak, že slzy iných by polievali a vytvárali dúhu nad jej obrazom. Nebála sa, pretože všetky krvavé skúsenosti ju nútili vidieť svet ešte optimistickejšie ako pred tým. Za všetko toto ju týral osud, pocity, srdce, oči. Nič iné necítila. Snáď len tá bolestivá rana na jej tele. Odpovede dávali otázky.
2. kapitola:
Pre niekoho bola obyčajná, pre iného bola jedna z miliónu. Pre ďalších bola tá s dokonalým životom. Značkové oblečenie, krásna tvár, štíhla postava. Tak ju videli pestrofarebné oči okolia. No jej praveká horúca krv pochádzajúca z iných krajín, vedela všetko to, čo tie pestrofarebné oči nevedeli. Vedeli to, že krásna tvár nezaručuje život amerických filmov, značkové oblečenie ju nevynesie medzi múdrych a šťastných ľudí, štíhla postava k tomu, čo tak veľmi chcela. Taktiež vedela, že ani opozitá tohto všetkého jej nepomôžu vyrovnať tú kľukatú cestičku hustým lesom. Bola na konci nekonečna. Samozrejme, bez odpovedí. Jediné čo mala – pocit, že potrebuje niekoho objať, niekoho kto povie, že zapadajúce slnko znovu víde. Obzrela sa medzi štyri steny, ktoré ju oddeľovali od zlomu dobra a zla. Cítila sa bezpečne, pretože bola medzi bielymi stenami sama. Cítila sa v nebezpeční, pretože drevené dvere mohli kedykoľvek priniesť tmu do priestoru. Prečo sa jej vírili pocity ako jesenné lístie vo vetre? Ach, bože. Uvedomila si to, až keď jej myšlienky a sny napovedali odpoveď. Tou čiernou dierou stále zväčšujúcou bola ona. Všetci ju chceli pre niekoho kým nebola, nikto ju nechcel pre niekoho kým bola.
3. kapitola:
Čaj. Tak by si ho dala v tejto trpkej situácií. Určite by jej pomohol vytriezvieť z tohto večne opíjaného sveta klamstiev a pretvárok. Úsmev. Bojí sa pre ňu. Cíti to. Vtedy jej prvýkrát vyhŕkla slza. So slzou sa zasvietila žiarovka nápadu či myšlienok. Pomenujte si to už ako chcete. Pochopila to, čo iní nechápali. Nechápali o čom jej kolotoč myšlienok rozpráva. Ona vedela, že jednoducho je to tak stále. Všetci sa z nej smejú aká je hlúpa bez toho, aby sa ju snažili pochopiť. Bolo to tajomstvom, pretože jej priveľké oči nestačili na to, aby sa jej mohli pozrieť do duše. Pýtala sa samej seba: ,, Načo je na svete šesť miliárd ľudí, ked sa nájde možno iba jeden, kto pochopí tieto slová vytvorené z modrého atramentu tmavšieho ako to najhlbšie dno oceánu.“ Začala sa nahlas smiať. Tak nahlas, aby starší a vraj, že múdrejší ľudia pocítili jej drzosť.
4. kapitola:
,, Prečo? Ale veď prečo? Prečo nás tak napína? Prečo nám nepovie, prečo cítila týchto diablov?“ pýtate sa ma a ja sa pýtam: ,, Dali ste jej nejakú odpoveď na jej otázky? Skloňte hlavu a popremýšľajte.“
,,Máš pravdu. Nie, nedali sme jej ani jednu odpoveď, ktorú by chcela vedieť. “ Tak správne. To, že bola iná, problémová, nepochopená svetom či celým vesmírom, vedela ona tak isto ako vy.
,, Zbytočné sa ľutuje, tak ako ju ľutuješ ty!“ ozval si sa. Ak sa k vám ozve takýto človek stále si môžete povedať: ,, Šťastný to človek ak to vraví, pretože to znamená, že nikdy nebol na tej mrazivej nule ako ona či možno vy.“
5. kapitola:
Počúvala hlasy, ktoré prichádzali z otvoreného okna nad ňou. Najprv prechádzal okolo neho starecký pár. ,, Teším sa na teplo. Konečne budeme môcť vyjsť do záhradky, trošku ju dáme do poriadku a zaspomíname na tú sladkú minulosť, snáď ešte sladšiu ako naše ovocie,“ pousmiala sa na svojho milovaného rovnako ako naša hrdinka na nich. O niečo neskôr išiel pár mladých ľudí rozprávajúci čo dnes zažili v ten čas keď boli spolu len v myšlienkach. Pozerali na seba očami, ktoré sa ani nedajú zadefinovať, čo vlastne rozprávali. To vedeli len oni dvaja. Či to boli len iskierky lásky alebo mali niečo viac napovedať ich pomlčkovité oči vytvorené úsmevom. Ďalej prechádzali už len telefonujúci ľudia, no každý jeden opakoval to isté: ,, áno teším sa na teba.“ A naša hrdinka sa stále len usmievala ako slnko vítajúce jar. Smiala sa aj napriek tomu, že myseľ ju nútila plakať. Tak prečo neplakala? Pretože duša bojovala. A ten kto bojuje, vyhráva! Ten kto verí v lepší život, ho raz v trpezlivosti vyhraje. Bez športky, bez tipovania, bez hádaniek.
6. kapitola:
Povedala: ,,Každá hviezda spadne. No kým je na oblohe mala byť žiariť vlastným svetlom, tak veľmi ako len chce.“ Uvažujem, premýšľam, zapínam mozgové závity a výsledok sa dostavuje. Touto pre niekoho dlhou a nudnou metaforou chcela povedať iba jedno. Buďme samy sebou v zlom i v dobrom, pretože aspoň vtedy keď náš vnútorný plamienok zhasne a prestane hriať náš organizmus, nebudeme sa hanbiť za to, že ľudia, ktorí mali tú náhodu, že nás spoznali a snáď nás jednou komôrkou svojho srdca mali radi – tak nás mali radi za to, kým sme boli. Ona je nevyspytateľná ako aprílové počasie, iná ako ostatné kvety v tráve. Bola taká, je a bude. Jediné čo jej to môže prekaziť bude maska, ktorá ju bude skrývať pred tým večne opíjaným svetom klamstiev a pretvárok.
7. kapitola:
Dopad. Všetko jej zakázal. Jednoducho sa hral na Boha. Vravel: ,, za chyby sa platí o tom je dnešný svet!“ Začal menovať všetky veci, ktoré mu má vrátiť, ktoré nemôže svojou vôľou konať: ,, a zabudol som, aj ten vzduch bude pre teba spoplatený.“ To sme my ľudia. Egoistický, tváriaci sa, že nám patrí svet. Zabudli sme na to, čím sme niekedy boli. Obyčajnými opicami, ktoré sa báli ohňa. Dnes nás ani ten oheň nezastaví. Vravíme si, že sme voda, ktorú ťažko niečo zničí. Hráme dramatické divadielka. Nie sme samými sebou. Sme niekde pod tými maskami. Pod tou maskou, pred ktorou nás ona (hrdinka) vystríhala.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár