Prekvapenie

Prekvapenie


,,Potrebujem vypadnúť, odreagovať sa, ten príbeh mi už vyteká z hlavy, poď do Estell.“ vychrlil zo seba jedným dychom. Ani sa mu nečudujem, mesiac len sedí za počítačom a snaží sa niečo napísať. Preto som okamžite súhlasila. Učiť sa na skúšku nemám veľmi v pláne a tú fyziku sa určite nenaučím za jednu noc. Tak som skočila do mojich hriešne krátkych sexy šiat, ktoré mi prvé prišli pod ruku , obula vysoké podpätky, naniesla základný mejkap, vyčesala vlasy, na zápästie nakvapkala pár kvapiek Chanelu a vyrazila do ulíc. Hneď ako som ho uvidela, neostalo mi nič iné, ako zarmútene zhodnotiť, že vyzerá bohovsky dobre. Veľmi dobre som si uvedomovala, že je to presne ten typ chlapca, ktorý by vyzeral dobre aj po prehýrenej noci a čerstvej opici skoro ráno. Pre mňa by bol pokušenia hodný stále. Škoda, že je len kamarát. Už som sa mu niekoľkokrát pokúšala naznačiť, že z nás dvoch je asi jediný, ktorý náš vzťah vníma v tejto rovine, ale vždy márne.
,,No čau kočka, ako?“ pobozkal ju na líce. Do nosa jej udrela jeho vôňa, ktorú si pamätá ešte zo stredoškolských čias. Rýchlym po pohľadom si ju premeria a pochváli ju. Vždy jej radil, komentoval jej výzor, niekedy sa až čudovala ako sa do záležitostí, ktoré trápia najmä ženy, veľmi dobre rozumie. ,,Poďme dnu, pozývam!“ potmehúdsky na ňu žmurkol a Ivana ignorovala poskočenie srdca, ktoré ním v nej vyvolal. Prečo si ešte nezvykla... Vstúpili do baru. Všetky ženské pohľady ostali prilepené na ňom. Ženy vedeli vždy oceniť jeho kvality. Sebavedomá chôdza, jemný vánok kvalitnej kolínskej, ktorý ho vždy nasledoval, podmanivý pohľad... To všetko Ivanu neskutočné dráždilo. Začínala sa preto nenávidieť, no nedokázala si zakázať takéto ich výlety do mesta, ktoré sa začínali čoraz častejšie opakovať. Ale dnes to bude iné, pomyslela si, dnes ho dostanem, musím, inak sa v najbližšej budúcnosti zrútim. Usadili sa, kývol na čašníčku. Predtým jej však galantne odsunul stoličku, odložil kabát, pohladil pohľadom. ,,Suché Martini a mojito.“ povedal čašníčke bez toho, že by jej venoval jediný pohľad. Ten celý čas upieral na Ivanu. Pod jeho pohľadom sa roztápala.
,,Ivi, trápiš sa, povedz mi, čo sa deje?“ pohladil ju po ruke. Tuho premýšľala, čo mu má povedať. Pravdu určite nie, tým by všetko pokazila. ,,Mám veľa práce, skúšky ma dobiehajú, nič nestíham. Nič viac, neboj sa“ pousmiala sa. Do tohto úsmevu vložila všetky posledné sily, ktoré si práve na túto príležitosť šetrila. Aj tak jej neuveril, spoznala to. Nestihol reagovať na jej odpoveď, začal mu hlučne vyzváňať telefón, nevšimla si, kto mu volal, ale všimla si roztržitosť, s ktorou prijal hovor. Stlmil hlas, hovoril nejasne. Po chvíli sa zdvihol so slovami, že sa hneď vráti. Vybehol z podniku, ale telefón nechal na stole. Začal mu opäť zvoniť, rozbehla sa za ním. Pred vchodom sa zasekla. Zhypnotizovane hľadela na situáciu odvíjajúcu sa pred jej očami. Nedokázala sa ani pohnúť, nedokázala povedať ani slovo. Len šokovane upierala pohľad na dvoch bozkávajúcich sa ľudí. Na cudzieho chlapa, ktorý nedočkavo bozkával Tibora a ako mu Tibor bozky opätuje. Odohralo sa to veľmi rýchlo. Zrazu nabrala odvahu. Vybrala sa smerom k dvojici. Odovzdala nedočkavo vyzváňajúci mobil prekvapenému Tiborovi, rozlúčila sa, zaplatila čašníčke pri bare, obliekla sa, nepatrným pohybom ruky si zotrela slzy, ktoré jej nekompromisne stekali po lícach a utekala na autobus. Neobzerala sa späť. Tušila, že prišiel čas nehľadieť za seba. Vedela, že je ten správny čas pohnúť sa z miesta a začať žiť.

 Skutočný príbeh

2 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu