O Blanche a o tom, že v hlave každého človeka žije jeho imaginárny priateľ...

Dnes som konečne išiel z BA domov na sviatky... bral som aj Kiku a SOa s manželkou, lebo Naďka chce stráviť Veľkú noc doma u rodičov, ale s celou svojou rodinou a tak som musel brať jej starých rodičov so sebou... fakt som bol dnes vďačný za Kikinu existenciu

Na počudovanie tá cesta nebola až tak hrozná, iba párkrát sa ma SO spýtal koľko rokov už šoférujem. Kika niečo stále rozprávala a SO len tak poznamenal, že pokiaľ ide o Mareka tak si veeeeľmi dobre vybrala a aký je to skvelý mladý muž. Škoda, že aj mňa nemá aspoň trochu rád ako Mareka... ja to proste nechápem. Samozrejme sme museli prebrať aj Luboša a Meryl a SO zhodnotil, akých mám nemorálnych priateľov a ako to takto môžeme. A ešte mi povedal, že som neslušný, keď som chcel Kiku nechať 10 minút čakať pred domom Naďkiných rodičov, lebo Naďka je aj tak u tých mojich...

Tak som sa musel otočiť a ideme ku Kike... a zasa so mnou nikto nekomunikoval, len zrazu taký strašný výkrik – „Nieeeee, “ a zozadu ma zdrapila Kristína a skoro sme vleteli do krásneho dvorčeka našej milej susedky, o ktorej Kika prehlásila že je čarodejnica a v pivnici väzní deti, pretože ju raz zavrela k sebe do kuchyne, keď jej trhala ruže a musela tam čakať na svojich rodičov... od tých čias má už samozrejme dom obohnaní 2 metrovým múrom a zazerá na nás len z okna na povale...

Zreval som na ňu čo preboha vystrája a ona – „Nejdem domov, idem k Marekovi domov... u našich som nebola od asi od októbra a ani tam ísť nemienim a ty sa teraz zasa k Marekovi nedostaneš a budeš to musieť obchádzať dookola...“
Ja – „Nebudem..“ a zastal som v strede ulice – ty tých pár metrov prejdeš sama...“
Do toho sa zamiešal SO, ktorý ma označil za negetlemana a ako to takto môžem a tak som musel odviesť milú Kiku až k Marekovi a zbytočne si pozerať všetky domy susedov a rozmýšľal prečo museli Marekovi rodičia postaviť ten dom tak debilne... aj keď v detstve to bolo ok, v pohode sme k sebe dosvietili baterkami...

Ale potešilo ma, že SO ju skritizoval, že nenavštevuje svojich rodičov a ona na to – „Ja radšej navštívim vás ako ich...“ a zasa si šplhla potvora hnusná.... zdvorilo som pozval SO a „starú mamu Eleonóru“ k nám, keď už sme v tých „končinách“, ale odmietli s tým, že prídu zajtra... škoda mohol som to mať z krku... tak som ich odviezol k Naďkiným rodičom a zistil, že drobec je tam už od nedele a ešte tam chce „pententívne“ ostať, pretože sa učia voziť na bicyklíku

„Pententívne“ je vlastne preventívne a je to nové slovo, ktoré ho naučil môj tatino a drobec ho s obľubou používa v každej vete a v každej odpovedi, čiže pokojne na otázku ako sa má odpovie – „Pententívne doble...“

Tak som ho tam teda nechal s tým, že sa večer ešte za ním zastavím a mohol som ísť konečne domov. V obývačke som stretol maminu, ale diskusia medzi nami skončila len tým, že „neskôr sa o tom porozprávame“ a spýtal sa jej či je Naďka v mojej starej izbe alebo na záhrade. Povedala, že je od obeda v izbe a s nikým sa nerozpráva tak som šiel za ňou... keďže som ju v izbe ani v kúpeľni nenašiel, šiel som sa ešte raz spýtať, či náhodou neodišla...
Mamina – „Aha, tak je potom v šatníku... už aj ráno tam sedela zavretá v tej skrinke, kde si mával škatule od topánok...“
Ja – „Ona sedí celý deň v skrini a ty ju necháš? “
Mamina – „Povedala, že sa tam cíti bezpečne...“
Ja – „Aha...“

Šiel som teda zasa hore, vošiel do šatníka a sadol si pred tú skrinku a nevedel som čo mám povedať, tak som zaklopal... prišlo mi to smiešne a tak som sa usmial a keď vystrčila tú svoju krásnu strapatú hlavu a tak milo sa spýtala, kde som toľko bol, tak mi ani nebolo čudné, že som ju našiel sedieť v skrini... presne pre toto som si ju vzal... pre to, aká je zvláštna, svojim spôsobom strelená a bezprostredná... to na nej milujem... a tak som sa jej rovno spýtal, či si myslí, že sa k nej ešte vojdem...

Vybrala dva vankúšiky a že – „Teraz určite vojdeš...“
Tak som si sadol za ňu, oprela sa o mňa a povedala, že je rada, že som konečne pri nej... spýtal som sa jej, či sa cíti už lepšie a ako je bábätku.
„Stále kope, skús, “ a položila mi ruky na jej krásne bruško.
Ja – „Teším sa na ňu, na našu malú princeznú...“
Ona – „Na princa... budeme mať chlapčeka, Floriánka.“
Ja – „Dievčatko. Nadinku.“
Ona – „Chlapčeka a nehádaj sa! “ dala mi pusu a snažila sa to tak ukončiť, ale samozrejme naša večná hádka na tému chlapček alebo dievčatko pokračovala ešte chvíľu až kým som sa nepozrel hore a nevšimol si kresby postáv a nedalo mi nespýtať sa kto to je...

Nadinka – „To je Blanche, moja najlepšia priateľka...“
Ja – „Tú nepoznám, nikdy si ju nespomínala, prečo nebola na našej svadbe? Kde býva? “
Nadinka – „Tu, “ a chytila sa za hlavu, „tu, v mojej hlave.“
Ja – „Nadinka, si v poriadku? “
Ona – „Na človeka, ktorý tvrdí, že hovorí s Bohom, by si sa mohol tváriť menej nechápavo...“
Ja – „Prepáč, povieš mi o tom niečo viac? “
Ona – „Chceš to vedieť? “
Ja – „Áno, chcem...“
Ona – „Keď som bola maličká, mamička mi čítala každý týždeň inú knihu a vravievala, že vždy, keď budem smutná a budem mať pocit, že som sama, mám si spomenúť na nejakú postavu z akejkoľvek knihy, ktorá sa mi páčila a že ona tu bude vždy pre mňa. Že sa dokonca môžu stať mojimi priateľmi a už nikdy nebudem sama...“
Ja – „A Blanche je z ktorého diela? “
Ona – „Električka zvaná túžba...“
Ja – „Tebe ako malej doma pred spaním čítali americkú psychologickú drámu? ! “
Ona – „Áno, aj surrealistický manifest, diela filozofov, básne symbolistov, dadaistickú poéziu, Zolu, Dostojevského , Shakespeara, Byrona a mnohých ďalších...“
Ja – „A prečo sa práve Blanche stala tvojou najlepšou priateľkou? Duševne chorá žena voziaca sa električkami, ktorej nakoniec nikto neveril? “
Ona – „Tak o nej nehovor! Počuje ťa! “
Ja – „Prepáč... obe mi prepáčte...“
Ona – „To je v poriadku, aj Blanche hovorí, že je to v poriadku. Mojou priateľkou sa stala preto, lebo bola citlivá, stále niečo hľadala, túžila po láske, šťastí a pokojnom živote a navždy mi bude pripomínať, že život nie je rozprávka, kde víťazí dobro nad zlom, ale že práve v živote to je často opačne, tak ako sa to stalo Blanche... obe sme skončili samé a tak sme sa spriatelili...“
Ja – „Ty moja malá pesimistka... a čo tie ostatné postavy? “
Ona – „Takže tam je Titánia, Zuna, Mrs. Dalloway, Antigona, Malý princ a Anabella...Tých mám najradšej.“
Ja – „A ten malý škriatok pri Titánii je akože Puk? “
Ona – „Nie, len rada kreslím aj škriatkov... ale občas sa rozprávam aj s ním, aj keď som sa ho na meno nikdy nepýtala...“
Ja – „Tak sa spýtaj teraz...“
Ona – „Hovorí, že mu ho môžeš vybrať ty.“
Ja – „Tak potom Florián.“
Ona – „Ty si hnusný...“

Usmiala sa a pritúlila sa ku mne ešte bližšie a len tíško povedala – „A teraz mi ty porozprávaj o včerajšku... čítala som ráno tvoj blog...“
Ja – „Myslíš to s tým Bohom? “
Ona – „To, ale aj to všetko ostatné...“
Ja – „Keď som bol v nemocnici, bol som príliš malý na to, aby som chápal, prečo ku mne nikto nemôže prísť, ja nemôžem vstať z postele, prečo každú jednu hračku musia stále dookola dezinfikovať ako aj všetky veci, ktoré mi dajú a tatino mi vždy hovoril, že ak to vydržím, tak zasa budem hrať futbal a pôjdeme stanovať a k moru a naučí ma hrať naozajstný hokej na ľade a korčuliach a že ak sa bojím bacilov z vecí, tak mám len myslieť na veci, ktoré budem robiť, keď sa uzdravím a že sa mám veľa modliť a keď budem veľmi dobrý a Boh bude mať čas, tak mi odpovie. A on mi raz odpovedal. A potom si na mňa našiel čas stále častejšie a častejšie a rozprával sa so mnou a aj neskôr, vždy, keď som pre niečo nebol šťastný, vždy ma nejako neskôr nasmeroval na to, aby som vyriešil to čo ma trápi a bol opäť šťastný... ako včera... Ja viem, je to bláznivé a uvedomujem si, že by som mal vyhľadať pomoc...“
Ona – „Pomoc? Načo pomoc? “
Ja – „Beruška myslíš, že je normálne, aby som takmer v 23 veril, že ma navštevuje Boh a hovorí so mnou? “
Ona – „Myslím, že je to úplne normálne. Filip, veď ty si viac normálni a duševne zdraví ako ktoríkoľvek iní človek na svete, tak nerozumiem, kvôli čomu zo seba robíš blázna. Nič na tom nie je. Keď som maľovala Afroditu, tiež som sa s ňou rozprávala a v hlave počula jej odpovede. Rovnako ako to počujem, keď sa rozprávam s Blanche... teda chcem len povedať, že ich nepočujem ako počujem teba, ale predstavujem si ich akoby asi zneli. Je to to isté ako keď si niečo myslíš, teda aspoň u mňa. Keď si niečo myslím, tak to akoby počujem. Neviem či chápeš presne čo ti chcem povedať...“
Ja – „Niečo také, že to akože robia všetci? “
Ona – „Jej, ty si pochopil. Presne to ti chcem povedať. V hlave každého z nás žije jeho imaginárny priateľ, predstava, Boh, volaj to ako chceš, ktorý nám pomáha v ťažkých časoch lepšie pochopiť, prečo sa niečo deje a že všetko má svoju príčinu. Niekedy si ich vytvoria deti, pretože možno vyrastajú sami medzi dospelými a nemajú priateľov, niekedy sa objavia len tak bez dôvodu, ale vždy tu majú nejaké poslanie. Trebars len potešiť nás v smutné dni. V každom prípade je pekné, keď s kúskom večného dieťaťa v našej hlave ostane aj imaginárny priateľ, pretože ten nikdy nezradí a neopustí nás.“
Ja – „Máš pravdu, ak by som chcel, aby to prestalo, neznamenalo by to, že Boh opustil mňa ale ja jeho a to nechcem...“
Ona – „Filip? “
Ja – „Áno, Nadin? “
Ona – „Milujem ťa...“
Ja – „Ja teba viac...“
Ona – „Ja teba aj s tvojimi predstavami a hlasmi...“

 Denník

4 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu