„Ak ma máš naozaj rada, nechaj ma byť šťastným...“

17)
Lukáš sa jej neozval dva dni, predtým boli spolu skoro každý deň, alebo jej aspoň napísal. Bála sa, že sa zľakol a oľutoval, že jej sľúbil, že bude pri nej. Klára videla, že Júlia na ňu pozerá s ľútosťou a Veronika s nepochopením. Nevedela čo z toho je horšie. Doma nič nepovedala, ale je jej jasné, že to jej mama zistí. Nemôže predsa donekonečna tvrdiť, že jej to mešká. A nechce vedieť ako jej mama zareaguje, bude to hrozné a ona sa veľmi bála. V škole nevnímala nič, len premýšľala čo bude najlepšie. Mala vždy jasno v tom, že deti chce, zbožňovala ich a bolo pre ňu prirodzené, že raz bude mať dieťa aj ona. Ale nikdy jej nenapadlo, že sa stane toto. Keď si spomenula na ich prvé stretnutie, ako sa jej prihovoril v meste... A teraz sa rozhoduje ako ďalej. Ona si to dieťa chce nechať. Lukáš doštuduje vysokú a potom si nájde ľahšie prácu. Ale kým on doštuduje je to vyše roka. Nevedela, čo bude dovtedy. Ona sa mohla s vysokou rozlúčiť. A tak veľmi túžila ďalej študovať. Mala veľa snov, ktoré si už nebude môcť splniť. „Ale z tohto všetkého je riešenie. Potrat....“ Lenže vedela, že táto myšlienka je proti jej svedomiu a ona by si to vyčítala dlho. Táto skúsenosť jej vzťah s Lukášom pochová, alebo posilní. Jedno z toho, ale vedela, že už nič nebude ako predtým.
„Vieš, ja chcem len aby si vedela, že som tvoja kamarátka aj keď sa rozhodneš akokoľvek Vy ste mi s Veronikou pomohli, keď som bola na konci ja, teraz ti chcem pomôcť ja, aj keď vôbec netuším, čo by ti mohlo teraz pomôcť.“ Kláru potešilo čo jej povedala Júlia. Veronika bola stále presvedčená, že by mala ísť na potrat.

„Ahoj Lukáš, dlho sme sa nevideli.“ Lukáš bol doma, v garáži a opravoval si niečo na motorke. Prišla za ním. Vlastne od toho rozchodu sa nevideli. Keď odišla preč naštvaná s tým, že jej bolo jasné, že niekoho má. „Ahoj.“ Nevedel, čo jej má povedať. Rozprávali sa a ona sa ho zrazu opýtala. „To ti ani trošku nechýbam, nezistil si, akú veľkú chybu si urobil? Ona vie, že si mal popri nej aj mňa? Že si nás obe klamal?“ „Prestaň, nemôžeš ma nechať na pokoji?“ „Chcem, tak veľmi chcem, ale mám ťa rada. Lukáš, ja ťa mám naozaj rada.“ Postavil sa a pozeral sa jej dlho do očí. „Máš ma naozaj tak rada ako vravíš? Tak ma nechaj, aby som bol šťastný. Ja ti tiež želám, aby si bola šťastná. Ale ja ťa šťastnou neurobím, pochop to. Nevrátim sa k tebe. Nemôžem...“ „Prečo? Čo sa stalo?“ On jej neodpovedal a odišiel preč. Motorku nechal vonku na dvore a nechcel sa už o ničom rozprávať.

„Neozval sa. Celý týždeň.“ Mala slzy v očiach, keď to vravela Júlií. „Ach, Klára. Ja neviem čo na to povedať. Neviem, či je reálne utešovať ťa tým, že možno potrebuje čas. Ale zas možno ho podceňujem. Neviem. Ale nemôže sa na teba vykašľať. Teraz nie...“ „Ale čo by nemohol. Je to slobodný mladý chalan, ktorý môže všetko čo bude chcieť.“ Klára nevedela ako to bude ďalej. Cítila strašný strach. Ani nie o seba, ale o dieťa a jeho budúcnosť. Ako bude vyrastať bez otca, keď si to Lukáš rozmyslí?

Sedela sama v izbe a zas premýšľala. Nemohlo jej to byť jedno. V tom niekto zaklopal na dvere jej izby. Hneď sa pozrela na dvere. Otvorili sa a v nich stála jej mama. V očiach mala zrazu toľké sklamanie. „Ale Klára nepozeraj tak na mňa, lebo odídem preč a nepoviem ti, prečo som tu.“ Vzdychla si, musí jej to povedať. „Čo takého mi chceš povedať mami? Necítim sa dobre na nejaké dôležité rozhovory.“ „Niekto ťa prišiel pozrieť.“ Do dverí vošiel Lukáš. Ona zostala prekvapená. Myslela, že s mamou prišla jedna z jej kamarátiek. Mama ich nechala v izbe samých a Klára nevedela ako sa má k nemu chovať, prečo prišiel. „Neozval si sa. Celý týždeň. Nevedela som, čo si mám myslieť.“ „Ja viem, ale potreboval som byť sám, premýšľať. Vieš, nie je to teraz ani pre jedného z nás ľahké a ja som potreboval si to v hlave ako tak urovnať.“ Pozerala na neho a mala slzy v očiach. Nechá ju samú...
Podišiel k nej. „Láska moja, prečo plačeš? To som taký zlý rečník? Ja sa nechystám ťa opustiť. Naopak...“ Chytil ju za obe ruky a dlho sa jej zadíval do očí. „Viem, čo je správne, urovnal som si to v hlave. Milujem ťa a budem aj to malé, čo nás spojilo a bude spájať navždy. Vezmeš si ma? Raz, keď budeš pripravená...“ Ona sa rozplakala už úplne, od šťastia a úľavy...

Niekedy nemyslíme na budúcnosť, len na prítomnosť a je to tak ľahšie. Ale budúcnosť príde vždy a s ňou aj zodpovednosť za naše rozhodnutia. Rozhodnutia sú v našom živote z tých vecí, ktoré sa nedajú zmeniť. Niekedy si povieme „bolo to najlepšie rozhodnutie v mojim živote....“ ale často z našich úst je počuť vetu „keby sa dal vrátiť čas....“. Lenže to dopredu nikdy nevieme. Aj preto je náš život tak pekný a zaujímavý. nikdy nevieme, čo nám prinesie ďalší deň, ďalší okamih...

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu